Škára

1.

V škáre medzi skriňou a stenou Benovej spálne žije monštrum. Prišiel na to počas prvých dní – nie, nie počas dní; prišiel na to počas prvých nocí, ktoré boli temnejšie a tichšie ako tie v jeho starom byte v Bratislave. Centrum hlavného mesta bolo vždy plné života, plné zvukov. Jeho nový malý byt na okraji Žiliny je presným opakom toho, čo poznal dovtedy.
Je malý a tmavý a tiene sa naťahujú odnikiaľ a donekonečna a nezáleží na tom, aký veľký hluk sa Benjamín snaží robiť, všetky jeho pokusy sa stratia a umrú v hlbokom tichu.
Faktom ale zostáva, že v tej škáre, ktorá nemôže byť širšia ako sedem centimetrov, žije príšera a on na to prišiel počas prvých nocí strávených v novom byte.

„To si zo mňa robíš srandu,” povedal do tmy, ktorá bola jedinou odpoveďou na jeho nástojčivé prepínanie svetelného spínača. Lampa sa nezasvietila a chodba ostala tmavá. Bol začiatok septembra a on sa prisťahoval len dva dni dozadu; nestihol sa zorientovať natoľko, aby mal čas nakúpiť veci ako náhradné žiarovky. Bolo poldesiatej večer; nablízku nebol obchod, ktorý by ešte mal otvorené a predstava, že by sa mal kvôli jednej žiarovke pratať do supermarketu, sa mu nepáčila.
Napadlo mu, že tma, ktorá ho oddeľovala od pohostinnej, pohodlne vyzerajúcej obývačky na konci chodby, nevyzerala ako obyčajná tma, ale hneď si za tú myšlienku v duchu vynadal.
Má dvadsaťsedem, takmer dva metre a za sebou desať rokov karate. Nemá sa čoho báť.
„Ale čo ak sú veci, na ktoré neplatí dobre mierený úder do tváre?” zašomral si popod nos a neochotne vystúpil z bezpečia kúpeľne do tmavej dlhej chodby. Zhasol za sebou a ocitol sa v tme.
„Toto je smiešne,” povedal nahlas. „Som dospelý človek, dopekla. Obdobie, kedy som sa bál tmy, mám už dávno za sebou.”
Zdalo sa mu, že tma okolo neho zhustla, akoby sa mu vysmievala. Skutočne? – takmer ju počul spytovať sa – si si tým istý?
Pocítil nutkanie prebehnúť chodbou tak rýchlo, ako to robieval, keď bol malý – ale chodba v jeho rodičovskom dome nebola nič v porovnaní s tým, voči čomu stál teraz.
„Smiešne,” vyhlásil a vykročil do tmy. Do obývačky prešiel v bezpečí, z tieňa na neho nevyskočil nijaký vrah, ani ho za členok neschytilo chápadlo. Fakt, že cesta mu trvala oveľa dlhšie, ako by mala, šikovne zatlačil kamsi do najvzdialenejšieho zákutia svojej mysle.

Byt sa mu prestal páčiť na konci prvého týždňa. Bolo to od neho hlúpe a nelogické, ale nemohol si pomôcť; bolo v ňom viac tmy a tieňov, ako by malo byť. Všetky plusy a výhody, ktoré videl predtým a kvôli ktorým podpísal so správcom zmluvu na celý rok, sa mu odrazu zdali nepodstatné a malicherné.
Veď na čo je niekomu byt len pár metrov vzdialený od jeho práce, ak má pocit, že po tom, ako na noc zamkne dvere, je odrazu na míle ďaleko od skutočného sveta?
Nebolo to zveličovanie, skutočne to tak cítil; akonáhle sa vonku zotmelo a cez čerstvo umyté okná prestali prúdiť zlatisté lúče jesenného slnka, akoby sa v jeho byte zastavil čas. Akoby sa odrazu ocitol v inej dimenzii, kde také maličkosti, ako čo je skutočné a čo nie, nehrajú ani najmenšiu úlohu.
Na jednu krátku šialenú chvíľu mu napadlo, že by sa mohol zbaliť, povedať správcovi, nech si zožerie tú svoju „výhodnú polohu a rozumný nájom” a vrátiť sa do Bratislavy. Ale potom si spomenul, že by to musel vysvetľovať svojim rodičom, a to bola tá posledná vec, na ktorú mal chuť. Odišiel, aby im ukázal, že je plne funkčný dospelý človek, ktorý je schopný zariadiť si svoj vlastný život. A potom tu bola ešte tá maličkosť s tým, že by nemal z čoho zaplatiť odstupné. Vzdelávanie novej generácie sa zrejme nikomu nezdalo dostatočne dôležité na to, aby dostával plat, z ktorého by sa aj dalo prežiť.
Nakúpil si teda zásobu žiaroviek, bateriek a jedno balenie sviečok pre prípad absolútnej núdze a ešte pár dní celkom úspešne ignoroval tiene, ktoré sa za ním naťahovali.
Potom ale objavil monštrum, ktoré žilo v škáre medzi skriňou a stenou jeho spálne, a uvedomil si, že sviečky stačiť nebudú.

2.

Uvedomil si, že niečo nie je v poriadku, keď po prvýkrát zažil spánkovú paralýzu. Zobudil sa uprostred noci, ale nebol skutočne hore, jeho telo ešte spalo – aspoň tak ľudia spánkovú paralýzu väčšinou vysvetľovali. Ben ale vedel, že v jeho prípade je to inak, len si to odmietal priznať.
Ležal na chrbte s tou strašnou ťarchou, ktorá sa mu usadila na hrudi, a snažil sa nepanikáriť. Očami vystrašene behal sem a tam po temnej izbe, ktorá v tme vyzerala tak strašne odlišne od toho, ako počas dňa.
A vtedy to začul. Zavŕzganie. Šúchanie. Ako keď sa niečo ťažké posúva po podlahe.
Stolička.
Stôl.
Skriňa.
Snažil sa upokojiť, opakoval si slová, ktoré mu hovorili známi, ktorí spánkovú paralýzu zažili.
Nemôžeš sa pohnúť, tvoj mozog je hore, ale tvoje telo spí, a preto vnímaš veci inak. Niektorí ľudia majú halucinácie. Môžu počuť veci.
Ako odsúvanie ťažkého, masívneho šatníka, ktorý stojí v rohu vašej spálne, kde sú tiene najhustejšie, kde sa držia aj za bieleho dňa.
Môžu vidieť veci.
Ako napríklad kostnatú čiernu vec, ktorá sa vysúka spoza vášho šatníka, a keď sa postaví do plnej výšky, musí sa zohýbať, pretože strop je pre ňu príliš nízko. Môžete vidieť, ako sa potom pomaly poberie smerom k vašej posteli a každý jej pohyb je sprevádzaný nepríjemným praskaním, ktoré znie príliš reálne a nahlas na to, aby to bola len sluchová halucinácia.
Nemôžeš kričať, nemôžeš sa pohnúť, nemáš kontrolu nad vlastným telom. Môžeš len ležať a čakať, kým to prejde.
Čierny tieň si sadol na kraj jeho postele. Ben nevedel, kde má oči, ale cítil na sebe pohľad. Odrazu ťažoba na jeho hrudi zmizla a on sa posadil, akoby ho vystrelila pružina, sťažka dýchajúc. Tieň zmizol, ale zdalo sa mu, že škára medzi stenou a skriňou je širšia ako predtým.
Zvyšok noci prebdel pri zasvietenej lampe.

3.

„Vy ste ten náš nový sused?”
Ben hlas nečakal a prekvapene sa strhol. Stála za ním staršia žena v roztrhaných papučiach a zašednutom župane. V ruke držala noviny a hľadela na neho so zvláštnym výrazom v tvári.
„Áno,” odpovedal. Obrátil svoju pozornosť späť na dvere, aby mohol zamknúť. Bol unavený, ale príhoda z predchádzajúcej noci sa mu v dennom svetle už zdala len ako síce trochu znepokojujúca, ale predsa obyčajná ukážka spánkovej paralýzy. Bol vystresovaný – zo sťahovania, nového prostredia, novej práce a jeho spánkový režim bol prevrátený hore nohami. Podľa toho, čo čítal, to bolo dosť na spôsobenie takého nepríjemného zážitku.
„Ako sa vám páči ten byt?” opýtala sa ho žena, keď sa mu konečne podarilo zamknúť.
Ben sa nervózne pozrel na svoj mobil. Bolo sedem štyridsať. „Je postačujúci,” odpovedal a dokonca sa prinútil aj k úsmevu, o ktorom si myslel, že je úprimný.
Žena sa ale neusmiala.
„Predchádzajúci nájomník zmizol bez stopy,” povedala. „Bol to milý chlapec. Pracoval v kníhkupectve. Občas mi išiel na nákup. A potom zrazu zmizol.”
Benjamín sa zamračil. „Zmizol?”
Žena sa zatvárila vážne a nahla sa k Benovi bližšie. Zavial ho zápach zatuchliny a krmiva pre mačky. „V celom tomto dome sa schováva temnota,” zašepkala. „Naťahuje sa za tými, čo jej načúvajú.” Vážne prikývla. „A bol to taký milý chlapec… Raz kúpil aj krmivo pre moju Milku.”
Bena zalial pot. „Prosím?” zažmurkal a opäť sa pozrel na hodiny.
Stále ukazovali sedem tridsaťosem. To nemohlo byť správne.
„Želám vám pekný deň.” Usmiala sa na neho úsmevom, v ktorom chýbalo pár zubov. „Ste taktiež milý chlapec.”

Počas dňa sa prichytil pri tom, ako s hrôzou myslí na to, že sa bude musieť vrátiť do svojho prázdneho bytu, ktorý sa mu uprostred noci nezdá úplne prázdny.
Odďaľoval ten čas, ako len vedel; keď sa skončili jeho hodiny, zatvoril sa do kabinetu a opravoval slohy, na ktoré mal ešte viac ako týždeň čas, len aby sa nejako zamestnal.
Bol koniec septembra a slnečné lúče rýchlo slabli; pri pomyslení na to, že čoskoro sa zotmie úplne a tiene v jeho byte budú dlhšie a hlbšie, ho mrazilo.
Zhlboka si povzdychol a pretrel si rukami oči. Bol unavený. Mal by sa vyspať.
Ibaže keď spal naposledy, prebudil sa a nemohol sa pohnúť a na kraj jeho postele sa posadilo monštrum.
Mal chuť zavolať správcovi domu a vyhodiť mu to do tváre; mal chuť opýtať sa ho, prečo mu nespomenul, že predchádzajúci nájomník zmizol, ale potom si predstavil, ako by asi znel. Správca by mu pravdepodobne odporučil psychiatra.
„Bože,” povedal a jeho hlas zaznel v prázdnej miestnosti hlasnejšie ako predpokladal. Vyľakalo ho to.
Vrátil sa k slohom a sedel v kabinete dovtedy, kým ho jedna z upratovačiek neposlala domov.

Kľučka na dverách bola neprirodzene ľadová a keď otvoril dvere, zdalo sa, akoby sa tiene utekali skryť pred svetlom presvitajúcim z chodby, akoby pred ním cúvali a prikrčili sa mimo jeho dosah v ešte temnejších tieňoch.
Ben zasvietil a hodil tašku na kuchynský stôl. Tiene na neho zatiaľ nevyskočili. Predpokladal, že sa šetria, kým nepôjde spať.
„Svine,” zamrmlal a zapol rádio, aby sa necítil tak osamelo. Bolo to ešte horšie a navyše v ňom každú chvíľu čosi šumelo a praskalo, tak ho po chvíli vypol.
Pripravil si večeru. Kým ju jedol, pozerajúc do tmy na chodbe, premýšľal, či by nemal zavolať svojim rodičom, ale potom to zamietol. Len by sa potom cítil ešte mizernejšie.
Dojedol, položil tanier do drezu a postavil sa na hranicu svetla a tmy. Oprel sa o rám dverí a niekoľko minút uprene hľadel do tmy v obývačke, napoly očakávajúc, že sa v nej niečo pohne, niečo po ňom skočí.
Nestalo sa nič, tak len pokrčil plecami a otočil sa k drezu, aby umyl riad.
Vtedy sa spoza neho ozval buchot.
Schytil najbližší nôž a obrátil sa na päte. Tma vyzerala stále rovnako, nič sa v nej nepohlo. A predsa počul niečo buchnúť.
„Kto je tam?” opýtal sa nahlas s nožom zodvihnutým v ruke. Odpoveďou mu bolo opäť raz len ticho a pripadal si ako idiot; hádam len nečakal, že mu niekto odpovie?
Druhou rukou nahmatal na stene vypínač a stlačil ho. Obývačku zalialo umelé svetlo a odrazu vyzerala normálne a neškodne. Ben položil nôž na kuchynskú linku a pomaly, ticho našľapujúc, akoby sa bál, že by mohol niečo vyrušiť, vstúpil do obývačky a rozhliadol sa.
Nebol tam nikto, samozrejme. Nijaký prekvapený zlodej prichytený pri čine, nijaký vrah z deep webu, ktorého si najal jeho otec. Cítil sa hlúpo.
A potom si všimol tie knihy.
Ešte na vysokej škole si nakúpil niekoľko klasických titulov v angličtine, lacné edície v mäkkej väzbe, s ktorými sa odmietal rozlúčiť, hoci boli obchytané a dotrhané. Niektoré mali dokonca na okrajoch napísané poznámky. Ešte stále si nenašiel čas, aby ich poriadne uložil do poličky v obývačke – namiesto toho ich len navŕšil na niekoľko kôp, ktoré vyzerali, že každú chvíľu spadnú.
Čo sa aj teraz stalo.
Na zemi sa smutne váľal Frankenstein, Wuthering Heights a The Turn of the Screw.
Bena pri pohľade na knihy zamrazilo. Pokiaľ si dobre spomínal, každá jedna z nich bola položená v inej kôpke a navyše na nich boli navŕšené iné tituly.
Nebolo možné, aby spadli len tie tri.
„Vtipné,” povedal nahlas. „The Turn of the Screw? Seriózne? Nech si čokoľvek, tvoj zmysel pre humor je starý niekoľko storočí.”
Pomaly sa zohol po knihy, aby ich zodvihol a položil na miesto. Práve bral do ruky Frankensteina, keď sa mu vlasy na zátylku postavili dupkom a premohol ho nepríjemný pocit, že ho niekto pozoruje.
Postavil sa a zažmúril do tieňov okolo seba. Na moment sa mu zamarilo, že za závesom sa črtá ľudská postava. Keď žmurkol, prelud bol preč. Uložil knihy na kopu a opatrne našľapujúc, akoby bol jeho koberec mínové pole, vyšiel z obývačky, zhasol a zatvoril za sebou dvere.

4.

„Vyzeráš ako ten chalan zo štvrtej E. Vieš, ten hipík s dlhými vlasmi, čo každú prestávku fajčí pri kontajneroch a my sa tvárime, že o tom nevieme.”
„Ten, čo vyzerá byť tak mimo, že keď sa ho opýtaš na vlastné meno, opýta sa ťa po španielsky, či si zohnala trávu? Dobré ráno aj tebe.” Ben zazíval a zvalil sa na stoličku v kabinete angličtiny.
„Nehovor mi, že si celú noc opravoval slohy?” Lucia si sadla na svoje miesto a zrovnala niekoľko stohov fotokópií. „Vieš, nemusíš im ich odovzdať v limite. Ani oni ti neodovzdajú domáce úlohy načas.”
Pokrútil hlavou. „Nemohol som spať.”
Lucia nadvihla obočie. „Zlé sny? Nepriaznivá teplota v izbe? Hluční susedia?”
Ben si povzdychol. „Trochu všetkého.”
Jeho kolegyňa len mávla rukou. „Čoskoro si zvykneš, ver mi. Ja bývam kúsok od železnice. Keď som sa prisťahovala, prvé dva mesiace som nezažmúrila oka. Teraz by ma neprebudila ani požiarna siréna.”
Ben sa zo slušnosti zasmial a zvyšok dňa sa snažil nezaspať.

Keď sa v to poobedie vrátil do bytu, na chodbe sa opäť stretol so svojou susedkou. Zdalo sa mu, že puch mačacích konzerv je ešte silnejší ako naposledy.
Zdalo sa, že ho čakala; sedela na lavičke na chodbe a keď ho uvidela kráčať po schodoch, vstala.
„Dobrý večer,” pozdravila ho bezzubým úsmevom. „Piekla som keksy, tak som vám nejaké doniesla.” Vystrela k Benovi chudú zošúverenú ruku. Dlhé prsty zvierali plastovú misku, v ktorej kedysi bola nejaká nátierka, ktorá existovala ešte za komunizmu. Váhavo si ju od nej vzal.
„Ďakujem,” povedal. „Je to od vás veľmi milé,” dodal váhavo.
„Ten chlapec zbožňoval moje keksy,” povedala zádumčivo. „Nosila som mu nejaké každý týždeň. A potom… viete, potom ho zrazu nebolo. Keď som klopala, neotváral.” Zamyslene sa zahľadela do diaľky a Benovi naskočila husia koža. Nepáčila sa mu predstava, že tá žena si z neho chce očividne urobiť náhradu za niekoho, kto zmizol bez stopy.
Nervózne sa usmial a ukázal na dvere do svojho bytu. „Viete, už by som asi mal ísť. Mám dnes večer ešte nejakú prácu.”
Ženin výraz sa odrazu zmenil. Na tvári sa jej mihlo niečo ako panika a chytila Bena za zápästie. Bolo to, akoby mu ruku zvierala kostra.
„Chlapče, sľúb mi, že si dáš pozor,” zašepkala. „Nenačúvaj tme.”
Ben si spomenul na tiene, ktoré v jeho byte nikdy nemizli. Zažmurkal.
„Som vám veľmi vďačný za tie keksy,” povedal. „Ale už skutočne musím ísť.”
Striasol zo seba jej ruku, odomkol dvere a vstúpil do tmy za nimi.

Skriňa v jeho izbe bola pootvorená, hoci Benjamín vedel, že ešte ráno to tak nebolo. Spomenul si na vec, ktorá sa niekoľko nocí dozadu vynorila spoza tej istej skrine, a striaslo ho.
Bez slova hodil na zem svoju tašku a jedným rýchlym pohybom skriňu otvoril.
Nestalo sa nič; z tmy na neho nevyskočilo monštrum, nespadlo na neho telo predchádzajúceho majiteľa. Ben nevedel, či sa mu má uľaviť alebo sa má cítiť ešte nepokojnejšie, pretože to znamená, že sa na neho chystá niečo horšie.

Po niekoľkých minútach strávených pod prúdom horúcej vody sa takmer začal cítiť ako normálny človek a realita sa mu už nezdala byť tak strašne vzdialená. Dokonca sa mu na celých päť minút podarilo presvedčiť samého seba, že sa mu to všetko len zdalo a za jeho skriňou nežije nijaké monštrum.
Potom sa ale kdesi z útrob jeho bytu ozvalo hlasné buchnutie, ktoré ho vyliečilo z naivity. Benjamín vypol vodu a chvíľu počúval. Zvuk sa už viac nezopakoval a rýchlo to zhodil na susedov zhora.
Keď začul škripot otvárajúcich sa dverí, uvedomil si, že nad ním už nikto nebýva.
Náhlivo vypol vodu a zahľadel sa do kúpeľne cez mliečne sklo, ktoré oddeľovalo sprchu od zvyšku miestnosti.
Do očí mu tiekol šampón a voda, ale i napriek tomu zbadal takmer ľudský tieň stojaci pri dverách.
Ako v tranze sledoval, ako dvíha ruku k vypínaču.
Chcel vykríknuť, ale strach a hrôza mu zvierali hrdlo.
Ozvalo sa šťuknutie, nastala tma a on konečne našiel silu kričať.
Trvalo to len chvíľu, potom opäť svietilo svetlo; ale počas toho prechodu z tmy do svetla, počas tých niekoľkých stotín sekundy sa Benovi zazdalo – nie, nezdalo sa mu to, videl to, bol si tým istý – že tieň stojí len pár centimetrov od sprchy a pritláča obe dlane na mliečne sklo.
Jedným trhnutím otvoril sprchový kút, ale tieň bol preč. Dvere boli zatvorené, zamknuté zvnútra, presne ako ich nechal.
Avšak na zaparenom povrchu zrkadla sa jasne črtal odtlačok ľudskej dlane.

5.

V tú noc nespal.

6.

Keď konečne zaspal, bola sobota ráno. Cez okná presvitalo mdlé svetlo a Ben si želal, aby býval niekde na dedine, kde príchod rána ohlasujú kohúty. Spomínal si, že keď bol malý, matka mu čítavala ľudové povesti a kikiríkanie kohúta vždy odplašilo všetko zlé.
V meste však nijaké kohúty neboli a monštrá mali voľnú ruku celý deň aj noc.
V polospánku sa mu zdalo, že niekto sedí pri jeho hlave, hladí ho po vlasoch a niečo hovorí. Ben nerozumel slovám, ale keď sa úplne prebral, pomyslel si, že to tak asi bolo lepšie.

Jeho izba už nevyzerala skutočne ani v dennom svetle; lúče ranného slnka akoby sa vyhýbali väčšine priestoru, a to aj napriek tomu, že tým úplne popierali zákony fyziky.
Ben sa rozhodol, že je načase zavolať správcovi, nech si o ňom už myslí čokoľvek.
„Bude s tebou koniec,” povedal tieňom zhrčeným okolo skrine a dúfal, že je to pravda.

Správca nebol nadšený tým, že mu zavolal v sobotu poobede a bľabotal niečo o tieňoch a monštrách, ale nakoniec sa mu podarilo prinútiť ho, aby mu povedal o predchádzajúcom nájomníkovi.
„Neviem, čo chcete počuť,” povedal. „Jednoducho zmizol. Nič mi neoznámil, nepožiadal o zrušenie zmluvy. Zostali tam všetky jeho veci a on zmizol bez stopy.”
„Nesťažoval sa predtým na niečo?” Ben začínal byť zúfalý. Najprv sedel v spálni na posteli, ale mal pocit, akoby ho spoza skrine pozorovali neviditeľné oči. Premiestnil sa teda na gauč v obývačke, a tam sa mu zase zdalo, že sa ho snažia obkľúčiť tiene. „Hlučných susedov, špinavá voda z kohútika, čokoľvek….”
Správca na chvíľu stíchol, zamyslel sa. Keď opäť prehovoril, Ben cítil, ako mu v žilách stuhla krv. „Spomínal, že z bytu nad ním sa často ozýval buchot. Ale hore už nijaký ďalší byt nie je. A párkrát sa sťažoval aj na to, že musí byť niečo zlé s elektroinštaláciou, pretože mu prestávali svietiť svetlá.”
Zatvoril oči a zhlboka sa nadýchol. „Poslali ste niekoho, aby sa na to pozrel?”
Správca bol chvíľu ticho. „Kým tam bol, tak nie, ale keď zmizol, poslal som niekoho, aby to všetko skontroloval… nenašli nič závadné. Len…” Zneistel.
„Len?”
„V spálni. V spálni za skriňou vraj našli obrovskú pleseň. Samozrejme, nechal som ju odstrániť predtým, než som vám byt dal znovu do prenájmu. Ale… bolo to zvláštne, pretože neexistoval nijaký dôvod, aby sa tam vytvorila.”
Ben cítil, ako mu zovrelo hrdlo. „Ďakujem za váš čas.”
Zložil. Tiene sa mu smiali.

7.

Možno ho len začalo chytať šialenstvo, ale zdalo sa mu, že tiene ho prenasledovali, aj keď nebol v byte. Kráčali za ním po chodbách školy, keď sa ponáhľal do svojej triedy, naťahovali sa za ním v úzkych uličkách, keď išiel domov.
Stáli okolo jeho postele a sledovali ho, ako spal.
Začal spávať pri zasvietenej nočnej lampičke. Už ho ani neprekvapovalo, keď ju takmer každé ráno našiel zhasnutú.

Prišiel koniec októbra a s ním sa blížili aj jesenné prázdniny. Za iných okolností by bol z toho Ben nadšený, pretože prázdniny znamenali chvíľku pokoja a oddychu aj pre neho, ale teraz tŕpol. Pri pomyslení na to, že strávi týždeň vo svojom byte – a navyše to bude týždeň Halloweenu a Dušičiek – mu končatiny obaľovala hrôza.
Chvíľu koketoval s myšlienkou, že by mohol zavolať matke, prejaviť snahu o zmierenie a stráviť ten týždeň doma – ale potom si spomenul na slová, ktoré jej povedal pri odchode, a zavrhol ten nápad ako nezrealizovateľný. Z niektorých ciest sa už nedá vrátiť.
Utešoval sa aspoň skutočnosťou, že v byte vedľa žije tá stará mačacia pani. Možno by ju mohol prísť pozrieť, zo slušnosti zjesť zopár stvrdnutých sušienok a pozhovárať sa, len aby unikol z dosahu kostnatého tieňa za jeho skriňou.
Potom sa ale stalo niečo, čo Bena utvrdilo v tom, že je stratený a na konci príbehu umrie.

V nedeľu ráno ho prebudilo nástojčivé búchanie. Chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, že je to skutočné búchanie pochádzajúce z tohto sveta a nie ďalšie terorizovanie zo strany jeho temných spolubývajúcich.
Niekto klopal na dvere. To bolo všetko.
Ben nemal ani poňatia, kto by mu mohol v nedeľu o deviatej ráno búchať na dvere, ale i napriek tomu vstal, obliekol si župan a šuchtavo sa presunul ku dverám.
Všetko bolo lepšie ako tieňové postavy, ktoré vás pozorujú v sprche.
Ukázalo sa, že to nebola tak celkom pravda.
Za dverami stála dvojica vážne sa tváriacich policajtov. Dvere vedľajšieho bytu boli otvorené a dnu a von sa presúvali ďalší policajti a niekoľko sanitárov. Niečo ale Benovi hovorilo, že tí už nie sú potrební.
Striaslo ho.
„Dobré ráno,” pozdravil ho jeden z policajtov vážnym hlasom. „Je nám ľúto, ak sme vás prebudili, ale máme na vás pár otázok, ak dovolíte.”
Ben preglgol a prikývol.
„Kedy ste naposledy videli vašu susedku?”
„Len pár dní dozadu,” odpovedal popravde. „Stretli sme sa na chodbe. Dala mi sušienky.”
Policajt na neho prekvapene pozrel. „Pár dní dozadu? Vedeli by ste to špecifikovať?”
Ben sa zamyslel. „Štyri-päť dní?”
„Tá pani musela byť mŕtva už najmenej mesiac.”
Chvíľu trvalo, kým jeho mozog pochopil význam poslednej vety. „Nie, to nie je možné,” povedal rýchlo. „Videl som ju len pár dní dozadu. Nemôže byť mŕtva.”
Policajt mu venoval zvláštny pohľad. Niečo napísal do svojho zápisníka, potom stránku vytrhol a podal ju Benovi.
„Neviem, koho ste videli, ale pani odvedľa to skutočne byť nemohla. Predpokladáme, že umrela prirodzeným spôsobom. Bola stará.” Odmlčal sa. „To je moje telefónne číslo. Ak by ste si predsa len všimli niečo podozrivé alebo si na niečo spomenuli… zavolajte.”
Ben zovrel kúsok papiera v dlani. „Ďakujem.”

Skutočnosť, že celý mesiac býval vedľa bytu, v ktorom sa rozkladalo mŕtve telo, jeho situáciu nijako nevylepšila. Keď policajti odišli a on osamel, urobil si silnú kávu.
Sedel na vysokej stoličke pri stole, premýšľal a triasol sa.
Zaujímalo ho, či Milka zjedla svojej majiteľke najprv viečka alebo pery.
V mysli sa mu vynoril až príliš živý obraz rozkladajúcej sa mŕtvoly s vypúlenými očami a vycerenými zubami a musel utekať do kúpeľne, aby neovracal kuchyňu.
Zaspal v obývačke s prázdnou fľašou vína v ruke.

8.

V tú noc bola jeho spánková paralýza ešte strašnejšia ako zvyčajne. Prebudil sa dezorientovaný a zaliaty potom, nevediac, kde je.
Potom si spomenul, že zaspal v obývačke, príliš vydesený na to, aby si ľahol do spálne. Nemohol sa pohnúť, ale to nebolo to najhoršie – na neschopnosť pohybu si už zvykol. Horší bol pohľad, ktorý sa mu naskytol, keď otvoril oči.
Skláňala sa nad ním tienistá postava – nebolo to však monštrum spoza jeho skrine. To stálo obďaleč na chodbe, nazeralo do obývačky, ale zdalo sa, že nemôže vstúpiť dnu. Ben sa snažil pohnúť aspoň prstami na nohách.
Tieň nad ním vyzeral viac ako človek. Benovi sa dokonca podarilo rozoznať bledú tvár a ryšavé vlasy. Priložil si k perám jeden dlhý prst a pomaly, takmer opatrne si sadol Benovi na hruď.
Ben chcel vykríknuť, mal pocit, že mu z pľúc vytláča všetok vzduch.
Tieň sa teraz týčil nad ním a zastieral mu výhľad na monštrum stojace vo dverách. Benovi sa podarilo myknúť malíčkom.
Vtedy tieň urobil niečo, čo Ben nečakal. Položil si hlavu na jeho plece, schúlil sa do klbka a tenkými prstami sa zakvačil do Benovho trička ako dieťa držiace sa svojej matky. Na krku cítil horúci dych.
Od dverí sa ozval nepríjemný zvuk, ako keď niekto prechádza nechtami po kriedovom papieri. Vec na Benovej hrudi sa začala chvieť a Ben ucítil náhlu štípavú bolesť. Chcel vykríknuť, ale nemohol.
Zvuk pokračoval a znel stále hlasnejšie a nástojčivejšie. Ben si želal, aby mohol vidieť na dvere. Keď sa ale pozrel pred seba, videl len tmavú masu.
Pomôž mi.
Ben si nebol istý, či si ten hlas predstavil, alebo ho skutočne počul tesne pri uchu, rovnako ako horúci dych. Tie dve slová ho ale konečne vyslobodili z nehybnosti a on sa posadil, pripravený biť sa alebo utekať o život.
Keď sa ale spamätal a rozhliadol okolo seba, zistil, že sedí celkom sám na gauči v slnkom zaliatej obývačke.
Avšak na hrudi si našiel drobné polmesiačikovité ranky po nechtoch a na zárubni dvier vedúcich do chodby objavil dlhé škrabance.
Snažil sa presvedčiť samého seba, že tam boli aj predtým, ale nepodarilo sa mu to.

9.

Boli to tie najdlhšie jesenné prázdniny, aké kedy zažil. Dni boli príliš krátke a slnko sa občas ani neukázalo. A noci… noci boli dlhé a tmavé a Ben mal občas pocit, že ráno už nikdy nepríde.
Čoskoro prišiel na to, že je jedno, kde bude spať – tiene si ho aj tak vždy našli a monštrum číhajúce v jeho byte očividne nebolo odsúdené na to, aby celú večnosť strávilo len v okolí skrine. Začal teda opäť spávať vo svojej posteli so zažatou nočnou lampou.
Avšak vždy, keď sa zobudil, bola zhasnutá a izba bola ponorená do nepreniknuteľnej tmy.
Jeho posledné zvyšky racionálneho uvažovania to zhadzovali na výpadky prúdu, hoci vedel, že niečo také sa nemôže stávať tak často.
Občas mal šťastie a prespal celú noc, prenasledovaný len znepokojujúcimi snami, z ktorých si ráno nič nepamätal (nebola to tak celkom pravda; pamätal si tmu, pocity úzkosti a zdeformované tiene, ktoré sa plazili po stenách).
Zdalo sa, že spánková paralýza ustala, ale rýchlo ju nahradilo niečo iné, niečo oveľa znepokojivejšie. Keď sa v noci zobudil, cítil vedľa seba prítomnosť, akoby niekto ležal v posteli vedľa neho. Nebolo na tom nič snové; zakaždým bol úplne prebudený, čulý ako rybička. Ležal v posteli a kúsok od neho ležalo niečo ďalšie. Počul dych, cítil, ako je matrac preliačený tam, kde by nemal byť.
Spočiatku to nerobilo nič, len to nehybne ležalo, a Benovi sa eventuálne podarilo znovu zaspať – keď sa prebudil znovu, izba bola plná ranného šera a druhá strana postele prázdna.
Dlho to tak ale nevydržalo.
Prebudil sa na ľahké dotyky na chrbte. Pripomenulo mu to časy, keď bol dieťa a nemohol spať – jeho matka si ľahla k nemu a kreslila mu na chrbát tvary, až kým nezaspal.
Občas sa hrali hru – písala písmená a on musel hádať. Niekedy tie písmená tvorili slovo.
Triasol sa. Nechcel vedieť, čo by uvidel, keby sa obrátil tvárou k veci za ním. Jeho myseľ mu ponúkla niekoľko scenárov a jeden bol horší ako druhý.
Ucítil dotyk medzi lopatkami a zmeravel. O chvíľu na to mu na pleci spočinula kostnatá ruka, akoby sa to niečo uisťovalo, že sa nebude hýbať.
Z.
Spomenul si na tieň schúlený na jeho hrudi a na ranky po nechtoch, ktoré sa ešte stále nezahojili.
Striasol sa a zovretie na jeho pleci zosilnelo.
M.
I.
Podľa displeja na budíku vedľa jeho postele boli tri hodiny ráno. Snažil sa nemyslieť na povery spojené s touto hodinou a radšej sa sústredil na to, aby dostal svoje dýchanie a divoko búšiace srdce pod kontrolu.
Z.
Veľmi sa mu to nedarilo.
N.
Kdesi mimo jeho zorného poľa sa ozvalo zavŕzganie, príliš hlasné, príliš neskutočné. Zvuk sa ozýval po celom byte, rozvibroval steny a vzduch a tmu a Ben nečakal na posledné písmeno.
Striasol zo seba prikrývky a vyskočil z postele. Srdce mu bilo tak silno, až sa fyzicky triasol, pred očami mu tancovali mozaiky a na mysli mal len to, ako sa čo najrýchlejšie dostať preč, preč z izby, preč z bytu, preč z toho prekliateho domu, kde tiene číhajú na ľudí a po chodbách chodia dávno mŕtvi.
Keď sa dostal ku dverám, na zlomok sekundy mu prebleslo mysľou, že sa neotvoria, že to, čo práve vychádza zo skrine, ich drží zatvorené, že hra na mačku a myš sa už skončila a toto bude jeho koniec.
Dvere sa s ľahkosťou otvorili a Ben sa rozbehol tmavou chodbou. Nemohol sa však dostať na jej koniec.
Nedávalo to zmysel, nemohlo to byť skutočné – za denného svetla bola chodba krátka a vždy ju zdolal ani nie šiestimi krokmi.
Čím rýchlejšie utekal, tým ďalej bol jej koniec. Za sebou opäť začul ten zvuk, ako keď niekto škriabe nechtami po tabuli, ale neodvážil sa obrátiť. Niečo mu hovorilo, že keby tak urobil, už by sa nedokázal pozrieť inde, nedokázal by sa pohnúť.
Dychčal akoby práve ubehol maratón a zúfalo sa snažil zachovať si zdravý rozum. Nebolo to ľahké. Zdalo sa mu, že uteká celé hodiny.
Na moment zastal a chodba opäť vyzerala normálne. Urobil pomalý krátky krok vpred a uľavilo sa mu. Chodba sa nepredĺžila do nijakých temných rozmerov, zostala rovnaká ako predtým. Otvorené dvere do obývačky boli len kúsok pred ním.
Zhlboka sa nadýchol a chystal sa urobiť ďalší opatrný krok, keď vtom zacítil vzadu na krku dych. Nebol to horúci dych tieňa, ktorý trávil noci v jeho posteli – tento dych zapáchal plesňou, hnilobou a rozkladom a navyše mal pocit, že sa nad ním niečo týči, niečo vyššie ako on, niečo temné a mŕtve.
Opäť sa rozbehol v snahe uniknúť, príliš neskoro si uvedomujúc, že to nepomôže. Chodba sa znovu natiahla a on za sebou počul kroky – nie, nie kroky; praskanie kostí a mokré zvuky, z ktorých mu stáli vlasy vzadu na krku.
Nevedel, ako sa mu podarilo prinútiť svoje nohy, aby spomalili; hneď ako prestal utekať, chodba sa prestala predlžovať, ale prítomnosť na jeho chrbte zostala.
Už len tri kroky.
Už len tri kroky a je v obývačke. Odtiaľ prejde do kuchyne a potom vyjde z bytu.
Je to jednoduché.
Zatvoril oči a zhlboka sa nadýchol. Vošiel do obývačky.
Musel si zakryť ústa rukou, aby nevykríkol.
Na zemi, vedľa police s knihami, tam, kde našiel na zemi hromádku spadnutých kníh, ležalo telo.
Bol to mladý muž, o niečo starší ako on sám. Ležal v kaluži krvi, ktorá sfarbila končeky jeho ryšavých vlasov do nemožných odtieňov červenej. Jeho mŕtve zahmlené oči Bena živo pozorovali.
Vedľa tela stál tieň a Ben si uvedomil, že jeho črty sa pomaly menia, formujú a zaostrujú, až nakoniec vyzeral ako muž ležiaci na zemi.
Ben si neskoro uvedomil, že zastal, príliš prekvapený tou scénou pred sebou, aby kráčal ďalej.
Na plece mu dopadla ruka – bola tenká, kostnatá a zdalo sa, že vážila najmenej tonu, pretože sa nemohol pohnúť. Mal pocit, akoby ho zatláčala do zeme a on sa prepadával niekam, odkiaľ už niet úniku.
Odrazu sa cítil unavene, hoci len pred pár sekundami mu srdce divoko búšilo, poháňalo ho k úteku. Na okrajoch jeho zorného poľa plávala temnota a pomaly postupovala vpred.
Chcel zatvoriť oči, na všetko zabudnúť a poddať sa čomukoľvek, čo sa stane.
Telo na zemi zmizlo, zostal len tieň, stále si udržiavajúc podobu, ktorá mu kedysi patrila. Hľadel na Bena doširoka roztvorenými očami a zdalo sa, že bojuje sám so sebou.
Ben sa cítil ospalo. Váha na jeho pleci bola stále ťažšia a ťažšia. Vedel, že by sa mal pohnúť, prebudiť sa, prejsť ku dverám…
Ale prečo?
Mohol by zostať tam. Poddať sa. Zmiznúť. Všetko by bolo oveľa jednoduchšie.
Náhly buchot ho priviedol späť do reality. Polica s knihami sa odrazu zrútila na zem a zovretie na Benovom pleci zoslablo.
Namiesto toho ho niekto chytil za ruku a naliehavo ho ťahal preč.
Prešiel cez kuchyňu až ku dverám, pomalým, rozvážnym krokom, monštrum vždy krok za ním, po jeho boku tieň. Pohol kľúčom v zámke.
Za ním sa ozvalo tiché výstražné zavrčanie.
Dvere sa otvorili, hoci si bol istý, že nepohol kľučkou, a niečo ho vysotilo von. Spadol na všetky štyri a chvíľu lapal dych.
Svet sa opäť zdal byť skutočný, ale to nič neznamenalo. Nie tam, nie v noci.
Postavil sa späť na nohy, oprášil si prach z kolien a otočil sa, pripravený čeliť akejkoľvek hrôze, ktorá by na neho mohla hľadieť z útrob jeho bytu.
Nebolo tam však nič.
Vo dverách nestálo nijaké monštrum, nijaký tieň. Kuchyňa vyzerala obyčajne, nevinne, ponorená do tmy pokročilej noci.
Zažmurkal. Urobil krok dopredu, takže stál tesne pred vchodom, neprekročil prah bytu. Zvedavo sa naklonil dopredu a cez otvorené dvere pred sebou uvidel až do obývačky, ktorá sa kúpala vo svetle pouličných lámp. Polica s knihami stála na svojom mieste, neporušená, všetky knihy vzorne poukladané.
Boli vzorne poukladané i napriek tomu, že Ben sa poriadkom nikdy nezaoberal a knihy boli vždy nedbalo na kôpkach.
Preglgol a stiahol sa späť na chodbu.
Vnútri niečo bolo a on nemal v pláne ísť tam a čeliť tomu, aspoň nie uprostred noci. Na druhej strane, predstava niekoľkých hodín strávených na studenom schodisku medzi bytom, v ktorom bolo monštrum a bytom, v ktorom pred niekoľkými dňami našli mŕtvu ženu, sa mu nezdala o nič lepšia.
Zhlboka si povzdychol a posadil sa na studenú podlahu, stále hľadiac do tmy za otvorenými dverami. Na krátky moment mu napadlo, že by mohol vbehnúť dnu, vziať si mobil, peňaženku, kabát a topánky – tento nápad však rýchlo zamietol pri spomienke na ťažkú, kostnatú ruku zvierajúcu jeho plece.
Niečo mu hovorilo, že by sa mu už znova nemuselo podariť uniknúť.
To ho priviedlo k myšlienke na predchádzajúceho nájomníka – ten ryšavý chlapec, ktorého videl, to musel byť on. Tieň, ktorý ho sprevádzal a nakoniec mu pomohol uniknúť.
Môže ho tam nechať? Odísť a nechať ho napospas monštru?
Mal by aspoň zistiť, čo presne sa s ním stalo. Oznámiť to jeho rodine. Zistiť aspoň jeho meno.
Naklonil hlavu nabok.
„Ako sa voláš?” opýtal sa nahlas, neočakávajúc nijaký úspech.
Odpoveď však prišla. Od steny sa odlepil tieň, mačacím krokom prešiel cez miestnosť a posadil sa ku dverám z druhej strany, takže sedel oproti Benovi. Keď zodvihol hlavu, aby pozrel na Bena, vyzeral akoby bol nažive.
Pokrútil hlavou. „Nespomínam si,” zašepkal.
Ben preglgol. „Ako sa ti to stalo?”
Ryšavec chvíľu mlčal. Pozeral si na ruky a Ben si všimol, že hoci jeho tvár zostáva jasná a skutočná, okraje jeho tela sa pomaly rozplývajú, miznú a znova sa objavujú, blikajú ako plameň sviečky.
„Zostal som tu príliš dlho,” odvetil.
„Si duch?”
Pozrel priamo na Bena. „Nie.” Potom znova upriamil pozornosť na svoje ruky. „Pohltil ma. Temnota. Rukou neurčito mávol k útrobám bytu. „Tá… vec. Za skriňou. Nemôžem odtiaľto odísť. Skúšal som. Keď vyjdem… keď prejdem dverami… znova len vstúpim dnu. A on ma čaká.” Tvár sa mu skrivila akoby sa chystal plakať. „Vždy ma čaká.”
„Čo je zač?”
Kdesi v diaľke niečo buchlo a vzápätí sa ozvalo škriabanie nechtov. Oboch ich striaslo.
„Už ide,” povedal. Jeho čtry sa začali rozplývať, okraje jeho tela rozlievať. „Radšej zmizni.”
Ale Benjamín nebol človek, ktorý sa vzdával ľahko. Natiahol sa pred seba a hoci sa mu zdalo, že ponoril ruku do misy so želatínou, nestiahol sa späť.
Nečakal, že narazí na niečo pevné; nečakal, že sa mu skutočne podarí druhého muža chytiť za ruku a potiahnuť k sebe.
Obaja tvrdo dopadli na studené kachličky, lapajúc po dychu. Nemali čas sa ani zorientovať, z tmy za dverami sa okamžite ozvalo tiché hlboké vrčanie. Benovi sa zdalo, že ten zvuk sa usadil kdesi hlboko v jeho žalúdku a rozvibroval jeho telo až po končeky prstov.
Jeho spoločník sa okamžite postavil na nohy, slepo nahmatal Benovu ruku a pevne ju stisol. „Utekaj!” zasyčal a ťahal ho preč, tak ako predtým v byte; utekali dole schodmi, bez toho, aby sa čo i len raz obzreli – Benjamín vedel, že keby tak urobili, boli by stratení.
Mal strach, že schodisko sa začne predlžovať do nekonečných rozmerov ako predtým chodba v jeho byte, ale mali šťastie; akoby zázrakom sa im podarilo zbehnúť až dolu schodmi ku vchodu a potom von, do mrazivej októbrovej noci.
Keď sa ocitli na studenom vzduchu, bolo to akoby sa prebudili zo zlého sna.
„Daniel,” zamrmlal ryšavec potichu, ale tak, aby ho Ben mohol počuť. „Volám sa Daniel.”
Sedel na studenom asfalte pred bytovkou, schúlený do seba; kolená pritisnuté k hrudi si objímal rukami. Ben si všimol, že má oblečené čierne džínsy a tričko s logom kníhkupectva, kde pracoval. Triasol sa.
Ben ho neprítomne potľapkal po ramene a pozrel sa hore, ale okamžite to oľutoval. Za oknom jeho spálne sa svietilo a na jasnom pozadí sa črtala vysoká neskutočná postava. Pozerala dole, priamo na neho.
Keď žmurkol, bola preč a svetlo zhaslo.

10.

O pol roka neskôr

Jeho nový byt je svetlý a priestranný. Nachádza sa v centre mesta, do práce má on i jeho priateľka len na skok. Na rohu ulice stojí malý stánok s ázijským jedlom, kde robia celkom obstojné sushi.
Každý druhý piatok si s Danielom vyjde von a nikdy sa nezhovárajú o tom, čo sa stalo. Väčšinu večera trávia vymieňaním si zážitkov z práce. Hovoria o svojich životoch.
Daniel sa presťahoval späť k svojim rodičom. Vraj neznesie byť doma sám. Nedávno si kúpil mačku, chlpatú, ryšavú obludu, ako ju nazval Ben po tom, čo mu Daniel ukázal jej fotky.
Všetko je v poriadku. Večer chodí spať bez strachu.

Jeho matka mu nedá pokoj, hoci jej niekoľkokrát dal rázne najavo, že nestojí o rozhovor. Aj tak mu neprestáva volať.
Raz sa o tom zmienil Danielovi, a ten zamrmlal niečo o tom, že by sa s ňou mal zmieriť, pretože vraj v ich situácií nie je rozumné prechovávať negatívne pocity.
Benjamín si to až príliš neskoro spojí so slovami jeho mŕtvej susedky o tme a jej volaní.
Aj Lucia, jeho priateľka, si myslí, že by mal konečne zahrabať vojnovú sekeru, ale on to odmieta. Je tvrdohlavý. Občas nechá hnev a tmu, aby ho pohltili.

Je neskoro večer a on je doma sám, pretože Lucia si išla niekam sadnúť s kamarátkami. Išiel spať krátko po deviatej; ráno musí skoro vstávať, bude robiť dozor na školskom výlete.
Keď ho z plytkého spánku prebudí zavibrovanie mobilu, rozčúli ho to. Fakt, že na obrazovke svieti číslo jeho matky, ho rozčúli ešte viac.
Nahnevane stlačí Odmietnuť a položí mobil späť na nočný stolík, dúfajúc, že čoskoro znovu zaspí.
Keď sa ten zvuk ozve po prvýkrát, nezaregistruje ho; splynie s ostatnými zvukmi bytu, s hlukom mesta. Keď sa ozve po druhýkrát, spozornie.
A keď to začuje tretíkrát, hlasné nechutné praskanie, akoby si niekto pukal kĺbikmi na prstoch, prudko sa posadí.
Z rohu izby, tam, kde sú tiene najhlbšie a kam sa slnečné lúče nikdy nedostanú, sa súka niečo také čierne, že tmavá izba sa v porovnaní s tým zdá jasná ako cez deň. Urobí to prvý pukotavý krok smerom k nemu. A potom druhý.
Benjamín zavrie oči.