Zuzka Šulajová: Som zaškatuľkovaná ako tá, čo píše denníky a z toho sa ťažko dostanem.

Zuzku Šulajovú k písaniu popohnala najlepšia kamarátka a jedny Vianoce.

To, že v kníhkupectvách vidí svoje knihy, považuje dodnes za zázrak. Zuzka Šulajová je veľmi sympatické, skromné a dosť sebakritické žieňa, ktoré píše vlastné denníky (a má pre nej aj skrýšu). Do podvedomia čitateľov – najmä tínedžeriek – sa dostala knihou, ktorá nikdy nemala mať pokračovanie. Hoci si niekoľkokrát povedala: A dosť – končím!,  je autorkou šiestich kníh, pričom štyri z nich sú „džínsové“. So Zuzkou sme sa porozprávali aj o tom, aké je to ponárať sa do chlapčenskej mysle, ako jej bolo v ďalekej Austrálii a či si dáva novoročné predsavzatia. 

Kým v prvých troch Džínsových denníkoch má hlavné slovo Paula, vo vašej najnovšej knihe sa k slovu dostala jej láska – Lukáš. Ako k tomu došlo?

Začnem tým, že z Džínsových denníkov nikdy nemala byť séria. Úplne prvý som napísala, keď som mala 17 rokov a nechcela som ho vydať. Bolo to len moje hobby. Písala som sama pre seba, bez toho aby som sa zamýšľala nad tým, či to má logiku, alebo sa postavy vyvíjajú. O štyri roky neskôr som sa ku knižke vrátila a zistila som, že ma jej čítanie baví. Bolo ju treba trochu upraviť (vyhodila som asi polovicu strán), prepísala som ju do počítača a len tak na skúšku poslala do vydavateľstva. Nečakala som žiadny úspech. Dokonca som nikomu nepovedala, čo som urobila – veď načo aj. Lenže o dva týždne sa mi ozval vydavateľ, že sa mu moje dielo páči a nemám ho už nikde posielať – akoby som to mala v pláne (úsmev). Tešila som sa, ale už som nechcela písať ďalej. Vydavateľovi som povedala, že bez ohľadu na to, či sa kniha bude predávať dobre, alebo sa budem plaziť kanálmi, pokračovania sa nedočká. Končím a hotovo.

Lenže človek mieni a…

Presne tak. Tým, že sa mi vyvíjali postavy v prvej knihe, pustila som sa aj do druhej. Tretí denník vznikol ako odozva na nekonečné žiadosti a prosby, aby som napísala pokračovanie. Nebolo som natoľko silná, aby som povedala nie. Je to totiž najkrajšia spätná väzba od čitateliek, akú môže autor dostať. V tretej časti moje postavy zmaturovali, načrtla som, kam sa budú uberať ich cesty a tým mali Džínsové denníky definitívne skončiť. Po vydaní  knihy som odišla do Austrálie, kde som študovala manažment a angličtinu. Chcela som si dať od písania pauzu, ale žiadosti o pokračovanie denníkov neutíchli. Začalo mi to vŕtať v hlave a navyše mi písanie chýbalo. Trvala som na tom, že Džínsový denník 4 nebude, a tak som sa rozhodla napísať ten istý príbeh z iného pohľadu. Vybrala som si Lukáša, lebo je to ďalšia hlavná postava.

Začali ste s písaním už v Austrálii?

Nie, na to nebol čas. Keď som sa vrátila v apríli minulého roka na Slovensko, nemala som v pláne hneď písať. Lenže vydavateľ chcel mať knihu čo najskôr hotovú, aby stihla doraziť na vianočný trh. Deadline som mala začiatkom augusta, čo bol pre mňa dosť stres, ale podarilo sa.

Ako sa vám vnáralo do chlapčenskej mysle?

Je to asi zvláštne, ale bolo oveľa jednoduchšie napísať príbeh očami chalana než dievčaťa. Hoci som musela vymýšľať Lukášove zážitky, opisovať jeho priateľov a vzťahy v rodine,  základná osnova príbehu bola daná. Bavilo ma to, lebo som pri písaní mala väčšiu voľnosť. Paula je menej sebavedomá „slušáčka“, kým Lukáš je extrovertný a spoločenský chalan. Zrejme sa mi podarilo písať očami opačného pohlavia, lebo som už dostala otázku, či mám brata, ktorý mi radil.

A máte?

Nemám, som jedináčik.

Prepísali ste príbeh, ktorý už raz bol povedaný. To vám síce mohlo trochu uľahčiť prácu, no zároveň hádzať polená pod nohy. Ako to bolo?

Musela som si najskôr znovu prečítať všetky Džínsové denníky. Dávala som si pozor, aby mi sedeli súvislosti, tak, že keby niekto naraz čítal Pauline a Lukášove denníky, nenájde tam nezrovnalosti. Mala som problémy typu: V Paulinom denníku sa stalo toto, ale, čo mám (do kelu) robiť s Lukášom? Nie vždy sa mi hodil do situácie (úsmev).

Kedy prišli najlepšie nápady?

Tesne pred spaním. Síce v noci nepíšem – nie som nočná sova, ale inšpirácie, ako by to mohlo byť chodili ku mne večer. Inak píšem zásadne doobeda a úplne najradšej, keď rodičia nie sú doma.

Viem, že vaše rozhodnutie písať ovplyvnila vaša najlepšia kamarátka a jedny Vianoce…

S mojou kamarátkou sme sa v šiestom ročníku základnej školy rozhodli, že si pod stromček venujeme krátky príbeh.  Museli v ňom vystupovať naši učitelia, známi a, samozrejme, chalani, ktorí sa nám vtedy páčili (úsmev). Hoci mňa písanie už vtedy chytilo, ju som musela nútiť, aby mi darček dala. Viac ju bavili výtvarné smery, čo jej dodnes ostalo. Dokonca mi robila obálky Džínsového denníka 1 a Dievčaťa z minulosti. Navyše spolu s mojou mamou patrí k prvým ľudom, ktorým dám prečítať svoje rukopisy.

Poznáme Paulinine, teraz už aj Lukášove denníky, ale ako je to s vami? Písali ste si tajné zápisky?

Áno, začala som v dvanástich rokoch a denníky si píšem dodnes. Doteraz ich mám odložené. Najkrajšie na ich čítaní je, že dodatočne zistíte, koľko vecí ste už zabudli. Čo bolo vtedy podstatné, v súčasnosti nehrá rolu. A viete posúdiť, či sa vyvíjate.

Spomenuli ste, že mamina číta vaše knihy. Vie vás aj skritizovať?

Nevie mi dať konštruktívnu kritiku. Buď sa smeje (čo je dobre), alebo sa nesmeje. Skôr najlepšia kamarátka, ktorá ma popohnala k písaniu, dokáže upozorniť na drobné detaily a tie spolu rozpitvávame. Hlavne Lukášov denník som jej dala čítať, lebo som si nebola úplne istá, či spĺňam chlapské zmýšľanie.

Neuvažovali ste nad knihami pre dospelých?

Uvažovala, ale už som zaškatuľkovaná ako „tá čo píše denníky“ a z toho sa ťažko dostanem. Preto som napísala knihy Dievča z minulosti a Ako z románu, aby som dokázala, že viem stvoriť aj niečo iné, ako „obyčajné denníky“. Možno keď budem mať 50 rokov skúsim niečo iné, ale teraz to nezvažujem.

Patríte ku knihomoľom?

Knihy ma zaujímali vždy. Už ako malú ma fascinovalo, ako ocino čítal noviny a len mu tak behali oči po riadkoch. Nevedela som pochopiť, ako to dokáže (úsmev). Keď som sa zoznámila s písmenkami, už som čítala všade. Či doma, v autobuse, v škole pod lavicou. Ostalo mi to dodnes. Momentálne je mojím favoritom JoNesbo, ale mám rada aj Jefferyho Deavera.

Ale aj Harry Potter vám „počaroval“…

To je moja srdcovka. Vyrastala som na knihách od Rowlingovej a tešila sa na každý ďalší diel. Jej knihy ma uniesli do iného sveta, a to je to, čo od knihy očakávam. Bežne však fantasy nečítam, skôr mám radšej krimi.

Podarí sa vám odhaliť páchateľa?

Vôbec nie. Ani v knihách, ani vo filmoch a v realite som to, našťastie, neskúšala.

Okrem písania a čítania kníh rada cestujete. Už sme načrtli, že ste boli v Austrálii. Aké sú vaše zážitky?

Do Austrálie ma pozval jeden môj kamarát, ktorý tam žije. Dostať som sa tam mohla len cez študentské víza, takže som išla študovať manažment a angličtinu. Vtipné je, že som nikdy predtým neletela a zrazu ma čakal 24-hodinový let s prestupom v Dubaji. Trochu stres, ale zvládla som to. Horšie to bolo s ubytovaním. Najskôr som bývala v dome, kde nebolo doslova nič, ani hrnce či príbor. Žila som s Libanonkou, z ktorej sa (napriek mojim predsudkom) stala moja dobrá kamarátka. Majiteľkou domu bola istá Číňanka. Zavolala som jej, keď sme mali problém s bojlerom. Namiesto toho, aby nám pomohla, začala vystrájať, že som mala zapnutú klímu, a to som údajne nemala v cene nájmu. Chcela, aby som zaplatila účet za elektrinu za celý polrok, čo som odmietla. Dostala som dvojtýždennú výpovednú lehotu, a tak sa naše cesty rozišli.

Kam ste išli potom?

Mala som ísť bývať k jednému Indovi, ktorý na poslednú chvíľu izbu prenajal nikomu inému a ja som ostala bez strechy nad hlavou. Ešte neuplynula tá dvojtýždenná lehota, takže som zatiaľ zostávala v pôvodnom dome a povedala majiteľke, čo sa stalo, ale tá zúrila. Tak som hľadala ďalej a dostala som sa do izby, ktorá bola preplnená švábmi. Boli úplne všade – na stenách, v skrinkách i v jedle. Vydržala som tam „až“ osem hodín, kým neprišiel po mňa kolega z práce. Bolo to v čase okolo Vianoc a ja som nemala, kde bývať. Moja nočná mora pokračovala, keď som sa nasťahovala do domu s plošticami a potom  k manželom, ktorí sa hádali a dosť ma obmedzovali. Napríklad som nemohla mať svoje topánky v dome a kozmetiku na nočnom stolíku. Nakoniec som našla slušné bývanie až po siedmich mesiacoch.

To nie sú práve veselé príhody. Naopak, za čo dávate Austrálii plus?

Za kultúru, vzťahy a životné prostredie. Videla som miesta, ktoré neviem slovami opísať. Príroda je tam prekrásna. Odhliadnuc od majiteľov domov, v ktorých som bývala, sú v Austrálii ústretoví ľudia. Keď nadviažete kontakty a priateľstvá, radi vám pomôžu. Páčilo sa mi, že sú tolerantní. Sydney je multikulturálne mesto, napriek tomu tam všetci žijú v mieri a funguje to. K cudzincom sa správajú s úctou a nepovyšujú sa nad ostatných. Je jedno, či zbierate smeti, alebo umývate riad. Nikto na vás nehľadí zvrchu.

Keby ste mohli niečo z Austrálie preniesť na Slovensko, čo by to bolo? A naopak, čo vám v zahraničí chýbalo?

Pocit domova. Som dosť spätá so Slovenskom a najlepšie by pre mňa bolo, keby som si mohla na chvíľu odskočiť domov. To sa však nedá. Austrália nie je tak blízko a nie je ani najlacnejšou destináciou. Keby som mala tú moc, presuniem ju bližšie. Takto som tam nechala všetkých ľudí, ktorých som spoznala a s najväčšou pravdepodobnosťou ich už nevidím…

Naopak v Austrálii sa mi veľmi páčila spomínaná tolerantnosť. Nerobia tom rozdiely pre farbu pleti alebo kultúru. Všetko tam vnímajú ako holý fakt. Ďalej tam veľmi dobre funguje ekonomika a neexistuje tam podradná práca. Či upratujete, robíte s odpadkami, ste jednoducho zamestnaný, nikto sa vám nedá pocit menejcennosti. Každý pracuje naplno a nikto nič nefláka. Taktiež sa mi páčilo, že cesty opravujú v noci, aby cez deň nebrzdili premávku. A keď dôjde k výluke trate, zabezpečia autobusovú dopravu tak, že sa nestratíte.

Nestratili ste sa?

Spočiatku som mala problém v centre Sydney. Ulice sú postavené tak, že budia dojem, ako by boli všetky rovnaké a neexistovali skratky. Ale časom som sa zorientovala. Stratila som sa hneď prvé ráno, keď som sa išla najesť do reštaurácie a netrafila som späť domov.

Okrem kamaráta, ktorý v Austrálii žije, stretli ste tam Slovákov?

Tak veľmi som prahla po nejakom Slovákovi alebo Čechovi, že som takmer nikoho (okrem spomínaného kamaráta) nestretla. Slovákov a Čechov je v Austrálii ako maku, ale ja som mala takú smolu (alebo šťastie), že som natrafila len na cudzincov. Keď do školy prvýkrát prišla Češka, tak ma ani nepozdravila. Zvláštne, ale neriešila som to. Ku koncu pobytu som sa zoznámila s jednou Slovenkou a teraz ideme spolu do Dublinu. Paradoxne som v cudzom meste našla krajanku a stali sa z nás kamarátky.

Aký tam bol systém vzdelávania?

To nemôžem veľmi porovnávať, lebo som chodila do školy pre cudzincov. Vedeli, že sme v Austrálii na študentské víza a museli sme mať na 80 percent splnenú dochádzku, inak by nás deportovali domov na vlastné náklady.  Úroveň mojej školy bola hrozná. Jazyková škola bola o niečo lepšie. Kolektív aj učitelia boli fajn, atmosféra výborná.

Aký je váš cestovateľský sen?

Nový Zéland. Chcela by som ho vidieť a precestovať od severu na juh.

A čo Slovensko?

S rodičmi sme ho dosť precestovali. Mám rada hlavne zrúcaniny hradov. Najviac sa mi páči Spišský hrad, Čachtice, Lietava i Beckov.

A na záver úplne odskočíme od kníh aj cestovania. Nový rok sa síce už „rozbehol“, ale aj tak. Dali ste si nejaké predsavzatie?

Predsavzatia si nedávam. Nový rok nevnímam ako koniec, alebo začiatok, dokonca ani nemám rada silvestrovské oslavy. Jediné čo sa mení je číslo roku. Ak chcem niečo zmeniť, tak na to nepotrebujem konkrétny dátum, ale urobím to kedykoľvek počas roka. A navyše, keďže si nedám predsavzatie, potom sa netrápim, že som ho nesplnila (úsmev).