Dodo Dobrík: Pri obálke rozhoduje mnoho ľudí o tom, ako to má vyzerať

Milujem vytváranie konceptov

Čo vedie človeka k tomu, aby išiel študovať na SPŠ grafickú a VŠVU?

Na grafickú školu som išiel preto, lebo mi to pripadalo najmenej bolestivé pri ďalšom vzdelávaní. V podstate som nebol veľmi výtvarne orientovaný a až počas štúdia na strednej škole ma to pohltilo. Tu musím spomenúť Ľuba Ďurčeka ako učiteľa, ktorý vie naozaj inšpirovať. Na prijímačkách na VŠVU som pôvodne neuspel, portfólio sa páčilo, ale neviem klasickú kresbu, takže som skončil v prvom kole. Vyskúšal som preto FAVU v Brne, tam kresbu na prijímačkách nepožadovali.

Aký bol rozdiel medzi týmito dvoma školami?

Škola v Brne bola dobrá, aj som tam intenzívne pracoval. Na Bratislavskú VŠVU som potom už ako čerstvý otec prestúpil po prvom ročníku. Keďže som mal dieťa a musel som začať popri škole pracovať, bolo to celkom namáhavé obdobie a mnohých svojich spolužiakov z tých čias spoznávam až teraz, napriek tomu, že štúdiu na VŠVU som sa venoval osem rokov. V tom čase som pracoval v Markíze ako motion dizajnér, čiže on-air grafika televízne zvučky, upútavky. Markíza v tom čase bola pre mňa perfektné ihrisko a veľa som sa naučil.

Čo všetko spadá pod pojem grafický dizajnér?

Pod tým sa dá predstaviť strašne veľa, tá škála je široká. Od sofistikovanej tvorby typografie, cez tvorbu grafických identít až po to, že sa niekto zamestná v grafickom štúdiu a rieši jednoduché grafické úlohy. Staré označenie definuje grafický dizajn ako úžitkové výtvarníctvo, pripadá mi to ako pekná definícia, kedy človek výtvarnými prostriedkami rieši rôzne zadania. Či je to obálka knihy, logo, webová stránka alebo televízna upútavka. Pokiaľ ale hovoríme o mojej práci, radšej hovorím celkovo o dizajne. Milujem totiž vytváranie (dizajnovanie) konceptov. S klientom si prechádzam niekedy iba ideovú predstavu o jeho biznise a výslednú formu hľadáme spolu. Teda nevytvorím iba logo, ale podieľam sa na tvorbe celej podstaty značky.

Čomu z tohto všetkého sa primárne venuješ ty?

Venujem sa v podstate rozmanitým projektom, kde spájam všetky svoje získané skúsenosti. Milujem tvorbu konceptov kde ide v podstate o branding. Obvykle je tvorba celkového konceptu len časť práce, potom nasledujú rôzne výtvarné zadania okolo vizuálnej identity. Robím veci okolo tlačených médií, katalógy, menšie tlačoviny. Všetko, čo treba navrhnúť. A potom samozrejme robím obálky kníh.

Raz som redizajnoval aj sám seba

Ako si sa dostal k obálkam?

Okolo roku 2000 prišli na VŠVU ľudia zo Slovartu a zadali študentom vytvoriť obálky. Ja ako študent som sa zapojil a navrhol som obálku ku knihe Hlava XXII., čo bola moja prvá obálka, ktorá bola realizovaná. Tá obálka potom bola vonku niekoľko rokov, neskôr som na žiadosť vydavateľa redizajnoval sám seba a prerobil ju. Keďže som prvý návrh vytvoril ako školskú prácu, neriešil som niektoré detaily, ktoré ale riešia čitatelia. V návrhu som použil návod na zloženie lietadla, ale model lietadla, ktorý bol na obálke nebol americký bombardér a čitatelia sa sťažovali. Vtedy som sa sústredil na nápad, kde išlo o vlastne o nezložiteľný model, ale teraz si už na detaily dávam väčší pozor.

Toto bola tvoja prvá práca pre vydavateľstvo Slovart a potom ste sa dohodli na ďalšej spolupráci?

Na tú slovarťácku výzvu vtedy zareagovali viacerí spolužiaci. Slovart chcel mať vytvorenú skupinu obálkarov, ale všetci ostatní spolužiaci po nejakých obálkach spoluprácu ukončili. Ja som ostal jediný z tejto skupiny, keďže ma to stále baví a v Slovarte sú spokojní, tak to stále robím.

Spolupracuješ aj s inými vydavateľstvami?

Nemám veľa času, takže sám až tak nevyhľadávam tento typ práce, ale robím ešte s Fortunou Libri a Albatrosom. Tá spolupráca je rôzna, závisí to titul od titulu a je tam veľký rozdiel v prístupe k navrhovaniu obálok. Vo všetkých troch majú napríklad iný názor na to, ktorý typ knihy je predajný. V jednom mi povedia, že kniha nemôže byť čierna, lebo čierne knihy sa nepredávajú, v ďalšom, že nemôže byť modrá, lebo modré sa nepredávajú a v treťom, že nemôže byť biela, lebo biele knihy nikto nekupuje. Častokrát sú vo vydavateľstvách o týchto výtvarných skúsenostiach presvedčení, ja to rešpektujem a tým pádom mám rôzne obmedzenia, ktoré prichádzajú už v zadaní. Ďalší rozdiel je napríklad pri zadávaní obálok. Niekedy ich dostanem s takým veľkým časovým predstihom, že zabudnem, či riešim práve návrh alebo už ideme do tlače. Na druhú stranu niekedy dostávam zadania kedy sa tvoria obálky na celý polrok v jednom čase, čo je celkom adrenalínové obdobie.

Ako vyzerá zadanie na obálku?

Pri zadaní dostanem krátky popis obsahu knihy, ale hlavne komunikujem s ľudmi z redakcie, kde si dohodneme celkovú atmosféru, rozprávame sa o autorovi, o tom, či bude kniha zaradená do edície, aké technické možnosti máme a samozrejme, kto má knihu kúpiť.

Pre Slovart si redizajnoval edíciu MM. Ako vznikala táto spolupráca?

Slovart považoval starý dizajn tejto edície za vyčerpaný, mali pocit, že knihy v edícii sa začínajú na seba príliš podobať, že sa strácajú na pultoch a daný dizajn knihám nepomáha. Prišlo zadanie, v ktorom malo byť jasné, že knihy patria k edícii, ale majú vlastný charakter. Že ide o kvalitné knihy určené náročným čitateľom, ale majú byť vidieť na pultoch,aby sa zaujali aj tých, ktorí edíciu nepoznajú. Tentokrát som dizajn edície nedostal ako priame zadanie, ale zúčastnil som sa tendra. Pre tender som vyrobil tri návrhy.

Slovart ma vybral a vybral návrh, ktorý sa aj mne páčil, bol totiž celkom radikálny. Napriek tomu, že vyhrala radikálna cesta, návrh bolo treba upraviť, čo vyžadovalo stráviť 16 hodín diskusiou, kedy som v jednom momente už odchádzal s tým, že si nerozumieme a nemôžeme to spolu robiť, ale nakoniec sme to nejako vzájomne ustáli. A myslím že sa nám to podarilo. Reakcie od vydavateľstva pozitívne, s tým, že to splnilo to, čo chceli. Čitatelia si edíciu všimli, kvalitu obálok ocenili aj majitelia práv v zahraničí a hlavne nový dizajn pomohol aj predaju.

Mám hotovú obálku, na ktorú Dušek dopíše knihu

Na čom sa najčastejšie dá nezhodnúť s vydavateľstvom pri tvorbe obálok?

Pri takej dlhej spolupráci sme si na seba už zvykli, takže ak je tam nejaký návrh, ktorý nesedí, tak skôr hľadáme cestu akoby sme bojovali.

Ako do procesu tvorby vstupuje autor?

Trochu zo žartu hovorím, že najhorší sú žijúci autori. Pretože okrem všetkých ľudí vo vydavateľstve pridáva názor na knihu ešte aj autor. Ale je to len žart, pre mňa je super, ak dostanem feedback ku knihe priamo od autora. Nedávno výborne reagoval Dušan Dušek. Keď som mu poslal návrh, povedal, že je úplne super, ale túto knihu ešte nedopísal a že na knihu, ktorú teraz dokončil potrebuje inú obálku. Takže mám hotovú obálku, ku ktorej Dušan dopíše knihu.

Autor je súčasť celého návrhu a obálku musí minimálne akceptovať. Náročná spolupráca je niekedy s autormi, ktorí debutujú, tí sú na svoju knihu veľmi citliví. Dokážem pochopiť, že pre autorov je návrh obálky veľmi dôležitý, kniha je ich osobná vec, takže k tomu tak aj pristupujem. S viacerými autormi spolupracujem pravidelne, takže sme už zladení, len keď s niekým ešte len začínam robiť, tak sa musíme trochu nájsť.

Mal si od nejakého slovenského autora naozaj pozitívny feedback?

Áno, autorom sa moje návrhy obvykle páčia. A von nejde nič, s čím by autor nesúhlasil. Obálku robím dovtedy, kým autor nepovie, že toto je to, čo chcel alebo že sa mu o takejto obálke snívalo. Potom som spokojný. Pre mňa je ale zaujímavý typ spätnej väzby napríklad od tínedžerov. Je to taký najsrdečnejší a najspontánnejší feedback. Za tých 15 rokov sa mi stalo iba raz, že autor povedal, že so mnou nechce robiť a že som urazil jeho knihu. Bolo to pred cca 10 rokmi a zjavne sme mali iný názor na humor.

Stalo sa ti niekedy, že tvoju obálku pochválil aj zahraničný autor?

Väčšinu zahraničných kníh schvaľuje buď autor alebo agent. Občas mi z vydavateľstva preposielajú reakcie zo zahraničia. Od Amosa Oza prišla odpoveď, že je to najlepšia obálka zo všetkých vydaní. Takýchto mailov prišlo viac, ale veľmi si ich neodkladám. Zároveň si pri takejto komunikácii na diaľku uvedomujem, že môže ísť o formálnu odpoveď.

Je to tak, že keď začneš spolupracovať s jedným autorom na prvej knihe, dá ti potom pripraviť obálku aj pre ďalšie?

Áno, častokrát keď začínam prácu na knihách niektorého autora, tak sa rovno rozprávame či budú vydané aj ďalšie knihy a či majú mať jednotnú grafickú líniu. Ak hovoríme o miestnych autoroch, tak ďalšia spolupráca je postavená na základe predošlej skúsenosti. Keďže sú často spokojní, tak som mnohým autorom navrhoval všetky knihy, ktoré vydali.

Je nejaká kniha alebo spolupráca, na ktorú rád spomínaš?

Mám rád tú úplne prvú obálku, to bol pre mňa zaujímavý začiatok. Teraz sa rád venujem edícii MM, lebo mám radosť, že sa podarilo ustáť dizajn, ktorý som navrhoval. Rád spomínam na zadanie na Detektívnu kanceláriu Dirka Gentlyho od Douglasa Adamsa, pretože zadanie bolo rovnako šialené ako kniha a som rád, že Slovart zobral bez pripomienok dizajn, ktorý som vymyslel. V princípe je tých kníh toľko, že sa mi ťažko vyberá, ktorá je tá naj. V každom období je to iná kniha. Teraz ma teší Rukojemník od Petra Pišťanka, Gombíky zo starej uniformy od Dušana Dušeka a teším sa na nového Foera, ktorý by mal tento rok vyjsť.

V zahraničí sa predá aj kniha s náročným dizajnom

Knihy, na ktoré robíš obálky, nečítaš. Podľa čoho ich robíš?

Rozhodol som sa, že tie knihy čítať nebudem, raz som to urobil a bola to veľká chyba. Pri obálke rozhoduje mnoho ľudí o tom, ako to má vyzerať a keď som tam mal ešte aj ja jasný názor, tak to bola katastrofa, bol som deprimovaný, že ľudia nechápu môj názor na knihu. Teraz to funguje tak, že si nechám od redaktorky vysvetliť, o čom tá kniha je, aké dôležité motívy obsahuje, zistím si info o autorovi, čo od tej knihy chceme a podobne. Viem základnú osnovu, kľúčové veci, ak je to detektívka, tak sa pýtam, že kto, čo, komu, prečo, čím a kde a jedno z toho sa potom nejakým spôsobom dostane na obálku.

Ako dlho trvá proces od nápadu až po realizáciu?

V Slovarte mám zadané obálky na celú sezóny v jeden moment. Sezóna je polrok. Takže teraz som mal zadaných asi dvadsať obálok a na to, aby som ich vyrobil, mám niečo viac ako mesiac. Na každú z tých obálok robím v prvom kole asi tri návrhy. Potom to prezentujem, obhajujem a zisťujeme, či sme sa s vydavateľstvom pochopili. Prvé kolo je najťažšie, potom je ešte obdobie nejakých dvoch troch týždňov, kedy sa to doladí. Čiže všetky návrhy na sezónu sú hotové za 5-6 týždňov, potom sa priebežne posielajú do tlače.

Sleduješ cudzie obálky v kníhkupectvách?

V princípe ma skôr baví pozerať technické spracovanie pri obálkach a skôr ma zaujímajú zahraničné tituly. Robím širokú škálu obálok, od detskej beletrie až po náročnú krásnu literatúru, čiže robím pre veľmi široké publikum a jedna z vecí, ktorá ma zaujíma je, ako knihu navrhnúť tak, aby sa podporila tá ktorá téma. Samotná grafika obálok v kníhkupectvách ma až tak nezaujíma, kníh je strašne veľká kopa a zaujímavejšie mi pripadajú zahraničné obálky ako naše.

Mám pocit, že zahraničné obálky častokrát viac pracujú s typografiou, sú jednoduchšie, čistejšie. Tie naše viac využívajú fotky. Ako to vnímaš ty?

Môže tam byť viacero vecí. U nás vydavatelia potrebujú byť prístupnejší pre širšiu skupinu zákazníkov, v zahraničí sa predá aj kniha s náročným dizajnom, lebo tá skupina ľudí, ktorých ten dizajn zaujme, je pomerne veľká. Pracovať s fotkou alebo výraznejšími vecami je o snahe zaujať aj jednoduchšieho čitateľa. Okrem toho, je tu menší trh a vydavatelia chcú, aby aj tie náročnejšie knihy vyzerali viac komerčne. Závisí to ale samozrejme od toho, s akým vydavateľstvom človek pracuje.

Prečo je väčšina slovenských obálok zlých?

Neviem, či si to myslia aj vydavatelia 🙂 Ale naozaj je veľa obálok, ktoré by potrebovali pomoc od dizajnéra. Myslím však, že je to lepšie ako to bolo v minulosti, ale to môže byť len dojem. Vyrobiť niečo, čo bude originálne a bude spĺňať parametre funkčnosti, je seriózne pracovné zadanie, na ktoré musíš mať priestor a čas. A ten čas by mal byť zaplatený. A to je základný problém, že tu ľudia nechcú platiť čas, ktorý akoby nič neprináša.

Mnohé vydavateľstvá to preto skúšajú s ľuďmi, ktorí nemajú skúsenosti a opijú ich rožkom, že budú mať vydanú knižku s ich grafikou, len nech to urobia skoro zadarmo. Takže potom to zbúchajú za minimálne peniaze, ale bez ambície priniesť niečo naozaj kvalitné. To ma prekvapuje, hlavne pri knihách, ktoré by mali byť určené pre náročných čitateľov. Ja mám pocit, že má zmysel investovať do dizajnu a často nejde o veľké peniaze, čo sa ukázalo napríklad pri tej edícii MM, kde vydavateľ rozhodol o úprave dizajnu, ktorý pomohol predaju a verím, že sa táto investícia už vrátila.

Svoju prácu nevnímam ako konkurenčný boj

Ako k tvorbe obálky pristupuješ ty?

Ja osobne vnímam knihy tak, že človek ich k prežitiu priamo nepotrebuje. Kniha je podľa mňa dar, ktorý niekto dá buď sebe alebo niekomu. Pristupujem k tomu tak, aby ľudia mali radosť z toho, že knihu získajú. Nesnažím sa robiť dizajn pre dizajn, ale skôr pochopiť tému a urobiť návrh tak, ako keby som vyrábal niekomu darček.

Ako vnímaš vizuálny smog?

Milujem ho, ak ma teda práve neštve. Vysvetlím. Pre mňa vizuálny smog nie je len teraz populárna kampaň proti reklamám. Vizuálny smog sa pre mňa skladá zo všetkých tých nánosov výtvarných riešení, ktoré sú v mojom okolí. Sú to výklady fungujúcich aj nefungujúcich obchodov, staré aj nové značky, všakovaké zvláštne rekonštrukcie, konštrukcie a stavby, pošliapané trávniky, odpadky.

Mňa toto inšpiruje, je to rukopis ľudí, ktorí okolo mňa žijú. A ako som spomínal, samozrejme, že ma niekedy štve, keď je tento rukopis naozaj brutálny, ako v prípade betónových plôch v pôvodne dláždenom námestí. Častokrát mi pripadá, že tie reklamy sú len taký ľahký cieľ a naozaj by bolo čo upravovať. Týmito nánosmi som sa inšpiroval pri návrhu dizajnu pre album Szidi Tobias – Jolanka. Chcel som, aby tam bolo vidno tú krásu smogu.

Sleduješ prácu konkurencie alebo máš niekoho, koho veci sa ti páčia?

Ja svoju prácu nevnímam ako konkurenčný boj, každý sa hodí na iný typ práce. Cielene nesledujem nikoho, neviem si zapamätať mená, ale určite sú veci, ktoré sa mi páčia. Skôr to však vnímam cez vydavateľstvá. Napríklad pekné obálky kníh robia v Hoste, Artfore, Knihe Zlín.

Tretí rok spolupracuješ s TEDxBratislava. Ako si sa k nim dostal?

Bol som oslovený, či to nevyskúšam a keďže sa mi TEDx páči, tak som do toho išiel. Je to pre mňa zmena v tom, že pri tejto práci mám pomerne voľné ruky. Keď niečo navrhnem, tak sa to obvykle už nemení. Spolupráca je ešte špecifická v tom, že klientom je skupina ľudí, ktorí sú motivovaní ideálom TED-u. Takže sa snažia hľadať inšpiratívnych ľudí a predstaviť ich na profi akcii. Je to taká zvláštna spolupráca, pretože zadanie je častokrát iba predstava. Keď som ich prvý rok žiadal o zadanie povedali, že téma je úľ. Ja som oponoval, že to nie je zadanie, ale dve písmená, ale nakoniec sme to našli. Tento rok sa už začína vytvárať nové zadanie, návrhy sa mi páčia a robil by som na ktoromkoľvek, tak uvidím, čo to nakoniec bude.

Momentálne pripravuješ aj kuchársku knihu.

Niekoľko rokov mám ako voľnočasovú aktivitu makrobiotiku. Robievame aj kurzy a nedávno sme sa rozhodli, že urobíme kuchárku. S manželkou sme ju vymysleli tak, že nebudeme autormi len my, ale chceli sme ukázať pestrosť ľudí, ktorí sa makrobiotike venujú a predstaviť ich na jednom mieste. Je tam osem spoluautorov a každý tam má svoj inšpiratívny životný príbeh a recepty, čiže by tam nakoniec malo byť okolo sto receptov a zaujímavé čítanie. Momentálne pracujeme na fotení a ak to dobre pôjde, tak tento rok to vyjde. Vydávame to v češtine, lebo je to téma, ktorá je v Čechách oveľa populárnejšia.

Celé portfólio Doda Dobríka si môžete pozrieť TU.