Červotoč

Z Lukáša kvapká voda. Padá mu na hlavu, chladí ho na čele, šteklí na krku. Pristane mu aj v očiach. Obraz muža na chodníku sa na chvíľu rozpije. Potrasie hlavou, zažmurká. Výjav sa vyjasní.

Muž leží na chrbte. Široko roztvorené oči upiera do neba. Tiež mu do nich tečie voda, no tá viac nijaký zrak nezakalí. Údy sa už niekoľko minút nehýbu. 

Lukáš sa díva na rozďavenú dieru v mužovom krku a na ďalšiu v jeho bruchu. Pred chvíľou to v nich bublalo ako v čajníku s vriacou vodou. Teraz mlčia a len sa usmievajú do noci. Aj Lukáš sa na ne usmieva.

Zohne sa a utrie si krvavú ruku do vlhkej trávy. Dlhé špicaté nechty sú pofŕkané temnými škvrnkami. Tie ho netrápia, vyčistí ich neskôr.

Začína mu byť zima. Potiahne si dolný cíp pyžamovej košele. Stečie z neho ľadový cícerok. Pásikavé nohavice sa mu prisali na stehná. Je to nepríjemné, keď sa hýbe.

Naposledy sa zadíva na muža, ktorého dnes zachránil. Leží s roztiahnutými rukami a nohami, na tvári má prilepených niekoľko listov. Po chlpatej hrudi sa mu plazí lenivý odlesk neďalekej lampy. Inak je všade tma. To je dobré. Lukáš nemá rád svetlo. Svetlo všetko kazí.

Opustí muža a prejde na chodník. Vykročí krížom cez prázdny park. Šumí padajúcou vodou a jemnými poryvmi vánku. Lukášove holé chodidlá veselo čľapkajú po mokrej dlažbe. Asi si mal vziať topánky. Alebo aspoň papuče. No vždy zabudne. Keď príde ten moment, zabúda na veľa vecí.

Lukáš kráča a zhlboka dýcha. V daždi vždy všetko krásne vonia. Dokonca aj tu, uprostred mestečka. Cez deň sem preniká akurát smrad spáleného oleja z neďalekého bufetu. Teraz ale všade cítiť vlhkú trávu, hutnú arómu zeminy a pižmo po nedávnych návštevníkoch. Každý človek po sebe zanechá nejakú stopu. Len nie každý si jej je vedomý. Nie každý vidí a cíti toľko čo Lukáš. Lukáš je výnimočný. Ako taký Spider-Man.

Lukáš má Spider-Mana rád, lebo pomáha ľuďom.

Doktor Verner mu raz navrhol, aby si nakreslil vlastný komiks. Lukáš to spravil. Hlavným hrdinom bol, samozrejme, on. Vymyslel si dokonca kostým. Chýbalo mu len poriadne meno, čo ho trápilo. Správny superhrdina musí mať meno, inak ľudia nevedia, ku komu sa majú obrátiť po pomoc.

Doktor Verner Lukášovi povedal, že jeho komiks je zaujímavý. Potom mu položil niekoľko otázok, na ktoré neochotne odpovedal. O ďalší komiks ho doktor Verner už nepožiadal. Lukášovi to bolo trochu ľúto, lebo medzičasom si vymyslel skvelé meno.

Park necháva za sebou. Míňa rad nízkych domov s balkónmi a klenutými oknami. Všade je mĺkvo a mŕtvo. Tak to má Lukáš rád. Vyhne sa námestiu a vyberie sa radšej bočnými uličkami.

Kontajner v rohu zahrmoce a vybehne z neho mačka. V temnote zažiaria zelené oči. Lukáš sa nahne, aby ju pohladkal. Mačka cúvne, nahrbí chrbát a jediným skokom sa premení na tieň. Lukáš pokračuje ďalej.

Blíži sa k nočnému klubu. Ten ešte žije. Vnútrajšok sa otriasa dunivými rytmami niečoho, čo azda má byť hudba. Lukáš hudbe veľmi nerozumie a nemá ju rád. Keď ju púšťajú v spoločenskej miestnosti nemocnice, zakaždým sa vypýta do svojej izby.

Dvere klubu sa rozletia a na ulicu vypochoduje kostnatý chlapec s hustou šticou. Pripomína zápalku. Zapotáca sa, potom sa otočí. Jeho oči otupené alkoholom sa stretnú s Lukášovými.

„Hej, kámo, nemáš oheň?“ Zaloví vo vrecku džínsov a vytiahne pokrkvanú škatuľku cigariet. „Jednou ťa ponúknem.“

Lukáš naňho civie a nič nevraví. Mohol by odpovedať, že žiadny oheň nemá a že by aj tak zhasol, keďže prší, ale neodpovie. Len stojí a díva sa na chlapca, čo vyzerá ako zápalka bez plameňa. Niečo totiž začuje. Zvuk, ktorý prehluší aj burácanie hudby.

Cvaky-cvak. Hryzky-hryz.

Mladík mávne rukou. „Tak sa pojeb.“ Otočí sa mu chrbtom.

Lukáš spraví pár krokov vpred. Natŕča uši. Nemýli sa. Červotoč. Je tam. Hlboko v chlapcovom vnútri. Jeho drobné nožičky sa predierajú mäsom. Počuje ho žrať.

Hryzky-mňam, čvachty-cvak.

Znova o kúsok podíde. Chudý chlapec sa zvrtne a skoro sa s Lukášom zrazia čelami.

„Čo ešte oxiduješ? Zadara ti cigu nedám. Alebo si si to rozmyslel?“

To cvŕkanie, mľaskanie, hryzenie, cupitanie! Lukášovi sa zavŕtava do uší ako železné kutáče. Musí mladíka zachrániť, kým nie je neskoro.

Schmatne ho za zápästie.

„Hej, čo…“

Lukáš ho nenechá dokončiť vetu. Musí konať rýchlo, kým červotoč neujde. Teraz hoduje v bruchu, ale pomaly sa presúva vyššie. Potrebuje ho chytiť, skôr ako sa skryje pod rebrá. Tam sa loví ťažko.

Zatiahne chlapca za roh domu. Pod rúškom tmy ho pritisne k stene.

„Čo robíš?!“ sipí opilec a pokúša sa Lukášovi vymaniť.

„Psst!“ Hladí ho po vlasoch, ako keď matka chlácholí spupné dieťa. Ale on sa stále vzpiera. Vždy sa vzpierajú.

Lukáš ho jediným ráznym pohybom zloží na zem. Sadne si mu obkročmo na bedrá ako náruživá milenka a zároveň mu prisadne ruky. Ľavicou mu zapchá ústa. Opilec sa metá, oči už strácajú lesk omámenia a hľadia na Lukáša s absolútnou hrôzou. Každý z nich sa na Lukáša takto díva.

Lukáš si vzdychne. „Bude to chvíľa. Len lež.“

Cvaky-cvak.

Stále je v žalúdku. Lukáš neváha. Špicaté nechty na pravej ruke nájdu pupok a prepichnú kožu. Ryjú do čoraz väčšej hĺbky. Mladík sa metá, oči sa plnia slzami. Pomedzi Lukášove ľavé prsty vystrekujú sliny. Z hrdla vychádza tlmené kvílenie.

„Neboj. Už, už! Už ho mám!“

Hrabe sa vo vnútornostiach, po zápästí mu stekajú šťavy. Lukáš si pomyslí, že ľudia sú strašne nechutné stvorenia.

Cvŕky-cvŕk. Hryzky-mňam!

Tu je!

Vytiahne ruku z rany. Na mokrú cestu sa vyleje čerstvá krv. Lukáš vyskočí na nohy. Pravačku stíska v päsť, po chvíli ju povolí. Nechá mŕtveho červotoča spadnúť na chodník. Dážď ho takmer ihneď odplaví.

Zachránený chlapec leží a pozerá do neba. Rovnako ako ten, ktorého nechal Lukáš v parku. Zubatá diera v jeho bruchu pripomína vykopanú studňu. Lukáš sa zaškerí. Všetko je v poriadku.

Nechá mladíka tam, kde padol, a pokračuje v ceste. Už čoskoro bude u Marty. Ešte jedna zatáčka. 

Silueta Martinho domu vykúka spomedzi ostatných budov. Rýchlo sa k nej približuje.

Otvorí bránku. Zavŕzga, ale sotva ju počuť. To je dobre. Lukáš nechce, aby niekto vedel, kde bol. Nik nesmie zistiť, že je superhrdinom.

Prejde popri tisových kríkoch na zadný dvor. Spálňu má na prízemí. Okno nechal pootvorené. Strčí doň a ono sa rozletí. Pozýva ho do teplej izby s vyhriatou posteľou a mäkkými vankúšmi.

Lukáš sa prehupne dovnútra. Mokrými nohami dopadne na huňatý čierny koberec. Stopy na ňom nevidno. Marta si teda nič nevšimne. Lukáš zažne nočnú lampičku. Teraz musí skontrolovať oblečenie. Pyžamo je premočené, to nie je dobré. Na pravom rukáve je červený lem, ani to nie je dobré. Marta môže niečo vytušiť. Možno by mal celé pyžamo namočiť. V kúpeľni je mydlo, tým to vyčistí. Takisto si umyje nohy a osprchuje sa.

Otvorí dvere a po špičkách prejde do kúpeľne. Marta chcela, aby spal hneď vedľa nej. Vraj aby ju mal vždy poruke. Marta aj jej manžel s deťmi majú izby na poschodí. Marta najskôr mienila byť k Lukášovi bližšie, ale Martin manžel nechcel. A tak má Lukáš celé prízemie pre seba. To je dobré.

Lukáš napustí vodu do vane. V nemocnici sa už zvykne kúpať sám. Sestričky naňho dohliadajú len občas. Doktor Verner vraví, že robí veľké pokroky. To on, pravdaže, vie. Lukáš je šikovný chlapec.

Vojde do vody celý, ako je oblečený. Umyje sa a vyperie zároveň. Skvelý nápad. Voda sa mení z priezračnej na svetločervenú. Naleje do vane tekuté mydlo. Na hladine sa vyroja drobné bublinky, hrajú všemožnými farbami. Lukášovi to pripadá zábavné. Vezme si špongiu a poriadne si vydrhne nohy, ako ho naučila sestra Lýdia. Voda je teraz sivo-čierna a červenkastá. Skontroluje si nechty. Tie dlhé na pravej ruke sú ešte málinko škvrnité, ale špina sa postupne zmýva.

Z vane vylezie skoro úplne čistý. Pyžamo je síce mokré, ale červené fľaky zmizli. Spokojný Lukáš sa až teraz vyzlečie. Pyžamo poriadne vyžmýka a prevesí cez držiak na uteráky. Tam vyschne. Nahý sa vráti do izby. V bielizníku nájde čisté pyžamo, opäť prúžkované a teplé, a oblečie si ho. Potom sa zahrabe do perín.

Oči sa mu začnú takmer okamžite zatvárať. Načúva trkotaniu dažďových kvapiek za oknom a usmieva sa. Myslí na Spider-Mana.

*

Po izbe niečo cupitá. Azda červotoč? Nie, tie bez ľudského tela neprežijú. Zvuk musí vydávať niečo iné.

Lukáš otvorí oči. Izba je zaliata ranným svetlom, medovým a teplým. Zakňučí. Najradšej by si pretiahol perinu cez hlavu a ďalej spal, ale už mu na pleci pristáva nežná ruka.

„Dobré ráno. Vyspal si sa dobre?“

Marta naňho hľadí spoza okuliarov. Bledú tvár má ovisnutú a plnú vrások. Kedysi bývala ružová, svieža a večne usmiata. Takú si ju Lukáš pamätá. Ale to bolo dávno. Ešte predtým, než začal počuť červotočov.

Posadí sa. Marta stojí uprostred miestnosti a v ruke drží pyžamo, ktoré včera v noci vypral. 

Lukáš vidí sám seba, ako sedí vo vani a okolo neho sa vznášajú farebné bublinky.

„Mal si nehodu?“

Nehodu. Už celé roky nemal nehodu. Ale je v poriadku, ak si to Marta myslí. Je to dobrá výhovorka.

Prikývne.

Marte tvárou preletí slabý, ľútostivý úsmev. „Nič sa nedeje. Vidím, že si to vyriešil. Dobrý chlapec. Teraz vstaneme a naraňajkujeme sa, áno? Spravila som ti vajíčka.“

Lukáš je vždy dobrý chlapec. Vylezie z postele. Marta mu chce pomôcť s obliekaním. Odstrčí ju. Marta prikývne a nechá ho samého. Lukáš si natiahne trenírky, nohavice a tričko. Vezme si aj svoju obľúbenú červenú šiltovku. Aspoň trochu ho chráni pred tým hrozným svetlom.

V kuchyni to tepe. Priveľa zvukov. Syčí olej, vreští televízor, hučí digestor. 

Okrem Marty tu je ešte Martin manžel. Lukáš si nevie zapamätať jeho meno. Je vysoký, svetlovlasý a bradatý. Keď Lukáš vojde, odtrhne pohľad od nástenného televízora. Premeria si ho, ako keby ho odhadoval. Zamrmle pozdrav a vráti sa k ranným správam.

Lukáš sa posadí na svoje obvyklé miesto. Na stole má nachystanú šálku s kakaom a tanier. Marta mu naň naloží praženicu.

„Chceš aj chlieb?“

Áno, chcel by chlieb. Praženica bez chleba nemôže existovať.

Dostane chleba.

Odchlipne si z horúceho kakaa a popáli si jazyk. Rozkašle sa. Na bodkovanom obruse pristane niekoľko tmavohnedých kvapiek.

Martin manžel sa k nemu znova obráti, tento raz s nadvihnutým obočím. Lukáš ho má celkom rád, ako aj celú Martinu rodinu.

„Všimla si si, aké má nechty?“ spýta sa Martin manžel.

Marta, ktorá práve pripravuje raňajky sebe, mrkne na Lukášove ruky. Ľavá je v poriadku, špicaté nechty na pravej ruke u nej však vyvolajú krátky povzdych. „Ostrihám mu ich, kým vyrazíme. Aby si v nemocnici nemysleli, že ho zanedbávame. Čudné, ešte včera sa zdali byť krátke.“

Lukáš vie, že mu rýchlo rastú nechty. Prišlo to spolu so zvukmi červotočov. Ako keby jedno nedokázalo byť bez druhého. Rovnako ako praženica nemôže byť bez chleba.

Pustí sa do vajíčok. Aj tie sú horúce, vie, že musí fúkať. Nechce zasa zašpiniť obrus. Oči mu zabiehajú k televízii. Radšej by bol, keby pustili niečo iné. Ale mlčí. Martin manžel každé ráno pozerá správy a nikto nesmie namietať.

Pani na obrazovke je štíhla a veľmi upravená. Hovorí priamo do kamery a tvári sa vážne. Lukáš ju sprvu nevníma. Potom sa ale scéna zmení a on zrazu hľadí na park, kde v noci bojoval proti červotočovi.

„… vnútornosti sa našli rozťahané okolo obete. Dôkazy naznačujú, že bola počas činu pravdepodobne pri vedomí. Druhé telo, ktoré patrilo dvadsaťdvaročnému mužovi, sa našlo za nočným klubom Brazil. Postup u oboch sa zhoduje, je teda viac než pravdepodobné, že ide o jedného útočníka.“

Teraz do kamery nehovorí upravená pani, ale chlap v uniforme. Vraj si je istý, že ide o ojedinelý prípad, a vyzýva obyvateľov, aby nešírili paniku.

Lukáš je vajíčka a zapíja ich kakaom. Chleba mu už došiel, a tak oň poprosí Martu. Donesie mu ho a pobozká ho na líce. Šteklí to.

Martin manžel sleduje Lukáša. Jeho pohľad je plný súcitu aj znechutenia. Skoro každý sa tak na Lukáša díva. Okrem doktora Vernera. A Marty.

„Kedy ho vezieš späť?“ spýta sa Martin manžel.

Marta skontroluje čas na hodinkách. „O desiatej tam musíme byť. Ešte mu zbalím veci a prinesiem lieky, kým na to nezabudnem.“

Martin manžel si vzdychne. „Mala by si sa k nemu prestať správať ako k chromému. Zbaliť sa dokáže sám.“

Martin hlas ochladne. „Je to môj brat a budem sa k nemu správať, ako uznám za vhodné.“

„Nevravel ti doktor, že by si ho mala začať pripravovať na normálny svet? Ak ho naozaj chcú o dva mesiace prepustiť, musí sa vedieť zorientovať. Alebo si kvôli nemu vezmeš ďalšiu rodičovskú dovolenku?“

„Kým si zvykne, zostanem s ním doma. Potom sa uvidí. Mohli by sme mu najať osobného ošetrovateľa, zatiaľ čo budeme preč.“

„Pretože s dvoma deckami na krku máme prachy na vyhadzovanie.“

„To nie je vyhadzovanie, ale moja rodina.“

„A čo Adam? Ten nepriloží ruku k dielu?“

Na kuchyňu dopadne ticho tak ťažké, až sa Lukášovi zdá, že podlaha o kúsok klesne.

„Zvládneme to. Na hentom mieste ho nenechám ani o deň dlhšie, ako je potrebné.“

„Je mu tam snáď zle? Má spoločnosť a okolo seba profíkov, ktorí sú pripravení, keby sa to… však vieš, zasa zvrtlo.“

Marta otvorí dvierka umývačky a začne nakladať špinavý riad. Strašne pritom hrmoce. Lukáš stiahne hlavu medzi plecia a prikryje si uši dlaňami.

„Nezvrtlo sa to už desať rokov. Odkedy mu vymenili doktora a lieky, všetko sa zlepšilo. Predsa by ho neplánovali prepustiť, keby mali hocijaké podozrenie, že sa mu tie strašné stavy môžu vrátiť.“

„Ale nevieme, čo s ním spraví domáce prostredie. Je tu toho naňho priveľa. Však sa pozri, čo mu robíš!“ Martin manžel ukáže na Lukáša zapchávajúceho si uši.

„Och, prepáč.“ Marta prestane trieskať taniermi.

Lukáš sa trochu upokojí a pustí sa do zvyšku praženice. Správy v televízii už skončili. Vystrieda ich reklama na exotickú dovolenku. Všade sú palmy, piesok a priveľa slnka.

Martin manžel vstane. „Proste si nemyslím, že mu to tu nejako extra prospieva.“

„Dokážem sa oňho postarať, ďakujem pekne.“ Marta pokračuje v nakladaní umývačky, teraz už ale oveľa opatrnejšie.

Martin manžel sa uškrnie. „Fakt? A nechcela si mu dať lieky?“

„Och, dočerta!“ Vystrelí z kuchyne. „Aj tak si myslím, že ich už nepotrebuje. Občas jednu dávku vynechám a stále je krotký ako baránok. Podľa mňa sa to postupne zlepšuje samo od seba.“

*

Lukáš sedí v aute a díva sa von oknom. Krajina je po včerajšom daždi jasná a čerstvá. Pomedzi svetlosivé mračná sa vystrkujú špicaté slnečné lúče. Dnes bude pekný deň.

Marta šoféruje a niečo mu rozpráva. Hlas má veselý, ale tiež trochu smutný. Aj Lukáš je trochu smutný, ako vždy, keď sa musí vrátiť.

Nemocnica stojí v susednom meste, omnoho väčšom, ako v ktorom býva Marta. Lukáša zakaždým vydesí množstvo áut a ľudí. Odľahne mu, až keď prejdú na parkovisko. Marta mu otvorí dvere a on už popamäti zamieri k hlavnému vchodu do sivej budovy.

Lukáš sa rád vozí výťahom. Je v ňom ticho a veselo cinká, keď kabína zastane na poschodí.

Vystúpia, keď zasvieti číslo štyri. Lukáš túto chodbu dobre pozná. Dlhá, svetložltá a zelenkavá. Natrafia len na pár ľudí. Väčšina z nich Lukáša pozdraví a on im zamáva.

Ordinácia doktora Vernera je takmer na druhom konci. Vedú do nej hnedé dvere. Marta zaklope a chvíľu počká, kým sa otvorí.

Doktor Verner pripomína Lukášovi otca. Aj on bol ramenatý a takmer holohlavý. Tiež nosil bezrámové okuliare a plátenné nohavice.

Doktor Verner sa k Lukášovi vždy správa priateľsky. Teraz mu takisto potrasie rukou a spýta sa ho, či mal pekný víkend.

Lukáš prisvedčí.

Usadia sa. Doktor Verner zaujme miesto za písacím stolom.

„Všetko bolo v poriadku,“ hovorí Marta. „Myslím, že si u nás veľmi rýchlo zvyká.“

„To rád počujem. Lieky dostával načas?“

„No…“ Marta sa začne hrať so snubným prsteňom. „Včera večer som na ne zabudla. Ako minule. Ale vôbec nič sa na jeho správaní nezmenilo. Možno mu môžete postupne znižovať dávku.“

Doktor Verner prikývne. „Jeho stav sa za posledné roky veľmi zlepšil. Myslím, že tá nová medikácia spravila takmer zázraky. Keď si poňho prídete budúci týždeň, môžete mu ich podávať len ráno a na obed. Tretiu dávku sa pokúsime na chvíľu celkom vysadiť. Ale musíte ho veľmi pozorne sledovať.“

Marta horlivo pritaká.

„Je ešte niečo, čo by som mal vedieť?“

„Nie. Vlastne hej, ale je to hlúposť. V noci mal zasa nehodu. Ráno som našla mokré pyžamo.“

„Hm.“ Prsty doktora Vernera sa rozbehnú po klávesnici. Vydávajú rytmický, klepotavý zvuk. „Spal tak celú noc?“

„Nie. Vyzliekol si ho, namočil do vody a nechal uschnúť v kúpeľni.“

Doktor sa zatvári trochu prekvapene, potom sa mu na opálenej tvári mihne úsmev. „To je dobre. Ak všetko bude pokračovať podľa očakávaní, v júni ho môžeme natrvalo prepustiť.“

„Výborne. Viete, v ten mesiac bude mať štyridsiate štvrté narodeniny. Bolo by skvelé, keby ich mohol osláviť s nami.“

„Ak sa nestane nič nezvyčajné, pravdepodobne aj oslávi.“

Doktor Verner sa usmeje na Lukáša a Lukáš mu úsmev opätuje. „Teraz sa môžeš ísť vybaliť a potom sa pridaj k ostatným vonku. Prechádzka pred obedom ti určite urobí dobre.“

*

Lukáš sedí na lavičke v nemocničnej záhrade. Občas ho na tvári pošteklí vietor, občas na spodnom konári orecha zaštebotá vtáčik. Ale inak nič. Teda, nie celkom nič. Stále počuje červotočov, ale z veľkej, preveľkej diaľky. Z tak veľkej, že na nich nedosiahne. Lukáš vie, že za to môžu odporne horké tabletky, ktoré ráno dostal od Marty.

Dobre si spomína na dobu pred nimi. Aj vtedy nejaké lieky dostával, ale veľa nespravili. Skôr sa zdalo, že červotočov ešte privolávajú. Vtedy býval sám, nie s troma ďalšími pacientmi ako teraz. A nikam nesmel, ani do záhrady. Áno, pamätá sa. 

Tiež sa pamätá na mladého zdravotníka, ktorý ho v jedno ráno prišiel umyť. 

Bol veľmi nervózny, ale kamarátsky. Lukáš počul, ako sa mu červotoč prevaľuje v hrdle. Pokúsil sa mladíka zachrániť, ale zastavili ho skôr, než stihol červotoča nájsť a zlikvidovať.

Popri Lukášovej lavičke prejde Richard. Zamáva Lukášovi a on mu zakýva späť. Lukáš má Richarda rád. Richard jeho rozprávanie o červotočoch vždy počúva a vážne pritom prikyvuje. Zároveň si hryzie nechty. Má ich už celé obhryzené. Keď ho sem priviezli, zbesilo si šklbal a jedol vlasy. Ostrihali ho celkom nakrátko. A tak si hryzie nechty. Vravieva, že chutia ako pomaranč. Lukáš vie, že si nevymýšľa. Keď pri ňom sedí, často cíti pomarančovú vôňu. Ešteže on pomaranče rád nemá.

V diaľke vidí aj Silviu. Sedí na zemi a trhá sedmokrásky, ktoré potom viaže do drobnej kytice. Silvia je pekná. Vyzerá ako Lukášova mama. Teda tak, ako si Lukáš pamätá, že vyzerala.

Silvia vidí rásť svet naopak. Ľudia kráčajú po oblohe a chcú preskúmať zem. Hviezdy používajú ako schody. Keď prišla, mávala hrozné záchvaty. Časom sa upokojila a teraz sa zdá byť celkom šťastná. Predtým mala obchod s domácim korením. Lenže potom jej zomrel syn.

Lukáš si nie je úplne istý, či má Silviu rád. Občas pri nej počuje červotoča. Vždy je to ale v dobe po tabletkách, kedy sú cupitanie a cvrkot vzdialené, a jemu sa ju nechce zachraňovať.

Červotočov v nemocnici nie je až toľko, ale sú tu. 

Vtedy, keď ešte Lukáš nesmel do záhrady, skúšal proti nim bojovať. Potom prišiel doktor Verner a všetko sa zmenilo. Cupot a cvŕkanie zmizli za ťažkou oponou.

Teraz mu už dovolia chodiť von. Vídať Martu. Navštevovať ju doma. A ak správne pochopil, čochvíľa sa k nej presťahuje natrvalo. Lukáša tá predstava napĺňa vzrušením. Vonku ho čaká veľa práce, veľa superhrdinských povinností.

K Lukášovej lavičke kráča sestra Dagmar. „Bude obed!“ Rezko zatlieska. Lukášovi sa nepáči. Všade ju sprevádza priveľa hluku. „Tak poď, nech nezmeškáš.“

Lukáš vstane, je už naozaj hladný. Naposledy mal vajíčka u Marty. Ktovie, čo bude na obed? Možno jeho obľúbené špagety. Alebo guláš.

Vojde dovnútra.

Keď sa chce dostať do jedálne, musí vyjsť na prvé podlažie. Ide pešo s ostatnými, hoci by sa radšej viezol výťahom. Z jednej strany mu kráča Richard, z druhej Ondrej, ktorý s ním býva v izbe. Ondrej je mladý a v nemocnici je len pár mesiacov. Je veľmi zhovorčivý. Azda až priveľmi a Lukášovi sa s ním nie vždy chce rozprávať. Ondrej vraví, že vidí ľuďom do hlavy. Pravda, často uhádne, čo kto vysloví, skôr než tak urobí. Tvrdí, že svoju schopnosť získal vďaka bipolárnej poruche. Lukáš nevie, čo je bipolárna porucha, ale asi nejako robí z ľudí superhrdinov. Ako z neho. Ale on nemá bipolárnu poruchu. On mal len nehodu. Ako Spider-Man.

„Vonku je divné auto,“ povie Ondrej a poťahuje si ryšavú bradu. Celý je ryšavý, vyzerá ako hrdzavý klinec. Smiešne.

„Akože divné?“ hundre Richard a chrúme si necht na palci.

„Neviem. Divné. Tmavé a tak. Isto nepatrí nikomu odtiaľto. Poznám všetky autá doktorov a sestier. Videl som ho z okna našej izby. Ty si ho nevidel, Lukáš?“

Nie, Lukáš nič nevidel. Len prišiel, poukladal si veci do skrine a išiel na prechádzku do záhrady. Teraz ide na obed. Ako by mohol vidieť akési divné auto? A vôbec, čo je mu do hlúpeho auta?

„Myslím, že ktosi má problém,“ povie Ondrej. „Veľký problém.“

„Aj to si zistil z okna?“ uťahuje si z neho Richard a odpľuvne kus nechta na schody.

„Nie. Počul som doktora Kováča hovoriť so sestričkou. Hľadali doktora Vernera.“

„Doktor Verner bol so mnou,“ opáči Lukáš. „Pýtal sa, ako som sa mal cez víkend.“

„Ach, jasné,“ zatiahne Ondrej. „Zabudol som, že ty odtiaľto odchádzaš. Tešíš sa? Ségra ti už pripravila uvítaciu party?“

Lukáš pokrčí plecami. Nevie, čo robí Marta. Vlastne ani nevie, kedy ho odtiaľto naozaj pustia. Ale už to nemôže trvať dlho.

„Aj mňa asi kopnú do prdele,“ povie Ondrej. „Stav sa mi nehorší ani nelepší. Už dlho som nič nezničil a lieky zaberajú. Minulý týždeň som sa bavil s matkou. Vraj mi ešte musia dať nejaký čas na privyknutie si na domáce prostredie, či čo. Ale že to už veľa času nezaberie. Asi dostanem priepustku ako ty.“ Buchne Lukáša po pleci.

Lukáš sa odtiahne a nič nepovie.

Na prvom poschodí vojdú do jedálne. Je veselá a plná farieb. Lukáš sa usadí vedľa Richarda. Richard pozerá do prázdna a stále si obhrýza palec. Spoza nechta mu tečie krv.

Lukáš je hladný a nedočkavo sa vykrúca. Jedlo im väčšinou nosia spolu s liekmi, ale zatiaľ nikto nejde. Teda, skoro nikto.

Vo dverách sa objaví postaršia a večne unavená sestra Lýdia. Lukáša prekvapí, keď zamieri rovno k nemu.

Zohne sa, aby mu pošepkala do ucha. Jej dych je tuhý a plný cigariet. „Doktor Verner sa chce s tebou porozprávať. Hneď.“

Lukáš zúfalo pozrie na prázdne miesto pred sebou, kde by mal byť tanier s obedom. On je predsa hladný! Prečo ho berú preč? Spravil snáď niečo? Dostane trest?

„Neboj, nebude to nadlho.“ Sestra Lýdia sa usmeje.

Lukáš nemá na výber. Vstane.

„Už odchádzaš?“ zahučí Ondrej z opačného konca stola. „Pozdravuj vonku. Potom dakedy môžeme skočiť na poriadne pivo!“

Sestra Lýdia vedie Lukáša von z jedálne a po chodbe smerom k výťahu. Vyvezú sa na štvrté poschodie.

*

Doktor Verner sedí za stolom a obeduje kurča s ryžou. Lukášovi zaškvŕka v žalúdku. Takže dnes je kurča. On miluje kurča! Dúfa len, že toto ubehne rýchlo a že jedlo bude ešte teplé.

Keď ho doktor Verner zbadá, odloží príbor a utrie si ruky do obrúska. „Lukáš, ahoj. Prepáč, že ťa odvádzam od obeda. Toto bude len krátka formalita. Odpovieš na pár otázok.“

Až vtedy si Lukáš všimne druhého muža, ktorý sedí chrbtom. Má na sebe tmavé tričko a tmavú bundu. Otočí sa tvárou k Lukášovi a povie: „Ahoj, Lukáš.“

Lukáš stuhne. Tú tvár pozná. Vlastne ju pozná až priveľmi dobre. Rovnakú vída denne v zrkadle, čistí jej zuby, utiera ju do drsného uteráka. Má tvar vajca, vlasy už celkom dosť ustupujú a šedivejú. Svietia z nej zelené oči lemované hustými mihalnicami. Tamtým ústam akurát padajú kútiky viac než tým, ktoré vída Lukáš v zrkadle. A tiež na tamtom temene nesedí šiltovka. No inak je to skoro dokonalá Lukášova kópia.

„Dlho sme sa nevideli. Pamätáš si ešte na mňa?“ Lukášova tvár, ktorá nepatrí Lukášovi, rozpráva. Má hrubý, chrapľavý hlas. A niečo sa pýta.

Pamätáš si ešte na mňa?

Pamätá si ešte? Nevie odpovedať, a tak si radšej sadne na vedľajšiu stoličku a otočí sa na doktora Vernera. Určite mu všetko objasní.

„Toto je tvoje dvojča, Adam. Naposledy ste sa videli pred rokmi.“

„Prepáč, že som za tebou nechodil,“ povie ten, ktorého doktor Verner nazval dvojča Adam. „Bolo to… doriti, stále to je pre mňa hrozne ťažké. Vidieť ťa takto. Ale viem, že Marta sa o teba dobre stará. Doktor vravel, že ťa čoskoro pustia. Vraj sa uzdravuješ. To som rád.“ Vôbec neznie, že je rád. Neznie nijako.

Dvojča Adam? Lukáš vie, čo znamená slovo dvojča, ale stále nerozumie. Má Martu. Len Martu. Odkedy nie je mama a otec, nikto iný nebol, iba Marta.

Dvojča menom Adam položí Lukášovi ruku na plece. Lukáš sa strhne. Dvojča Adam má drsné prsty a ťažkú dlaň. 

Lukášovi sa niečo zamarí. Sotva záblesk, ako keď sa na krátky okamih cez dažďové mračná prederú slnečné lúče. Predstava sa stratí hneď po tom, ako hrubá ruka skĺzne z Lukáša.

Lukáš pozerá raz na doktora Vernera, raz na dvojča Adama. Jeho žalúdok zasa zaškvrčí. Ostatní sa už určite napchávajú pečeným kurčaťom a kompótom a on tu sedí s čudným mužom, ktorý má jeho tvár, a nič nechápe.

 „Myslíte, že by som s ním mohol zostať sám?“ spýta sa dvojča Adam.

„Bez súhlasu opatrovníčky v žiadnom prípade. Musíme počkať na vašu sestru.“

„Dobre.“ Dvojčaťu Adamovi sa rozvibruje hlas. Ako keď prst zľahka brnkne do struny.

Opäť pomedzi mračná prebleskne slnko. Na svojich lúčoch prinesie nové obrazy. Lukášovi sa vybaví mladá tvár s iskrivými očami. A praskanie. Oheň? Nie, sú to krehké vetvičky pod niečími nohami. Pod koho nohami? Nevidí, kotúč sa zasa schová za pošmúrnu clonu.

Doktor Verner ešte vždy rozpráva. „Priviezla ho len pred pár hodinami. Zostala v meste vybaviť si nejaké veci, mala by doraziť každú chvíľu.“ Zrejme hovorí o Marte.

„Fajn.“ Dvojča Adam sa znova pozrie na Lukáša. „Ako sa máš? Bol si cez víkend u Marty, však? Robili ste niečo zábavné?“

Hlúpe otázky. Dvojča Adam chce zjavne načať celkom inú tému. To Lukáš dobre vidí a nepotrebuje ani Ondrejovu schopnosť čítať myšlienky. Adam sa okúňa. Zloží si popraskané ruky do lona. Na ľavom prstenníku má zlatú obrúčku. Na predlaktí mu svieti bledá jazva.

Pohľad na jazvu znova privolá slnko. Tento raz na dlhšie. Slnko zalieva hustý borovicový les, v ktorom praskajú vetvičky. Lámu ich dva páry malých nôh. Chlapci, navlas rovnakí, tmavovlasí, bez najmenšej známky plešiny. Ohadzujú sa šuškami. Lukáš ich vidí celkom jasne, ako keby stál v lese s nimi.

Vrz.

Jemný zvuk, ako keď niekto škrabne nechtom po drevenom stole. Presakuje do lesa aj kancelárie doktora Vernera. Spája ich do jedného uceleného portrétu ako nitka, ktorá drží pospolu dve rôzne korálky.

„Doktor Verner? Tak som tu. Ponáhľala som sa, ako sa len dalo. Nazdar, Adam.“ Marta vyzerá rovnako ako ráno. Cez plece má prehodenú modrú kabelku.

„Čau.“ Dvojča Adam vstane a podá Marte ruku. Marta ju stisne len krátko a znova pustí. Mračí sa. 

Lukáš ju už videl mračiť sa, ale nikdy nie takto. Spomenie si, ako sa mračila, keď sa hádala s mamou. Pred rokmi, ešte ako dievča. V dobe, keď Lukáš ešte nepočul červotoče.

Slnko sa znova derie cez mraky a osvetľuje zabudnuté spomienky. Napríklad na snehový bunker, ktorý si s Martou postavili, keď mal Lukáš šesť rokov. Nikoho doň nepustili. Dokonca ani Adama. Rozzúrilo ho to. Raz po večeri vykĺzol z domu a bunker im zničil.

„Čo tu robíš?“ spýta sa Marta dvojčaťa Adama.

„Rád ťa vidím. Vyzeráš dobre.“

Marta sa zaškľabí. „Lepšie ako pred dvadsiatimi štyrmi rokmi?“

Ticho.

Lukáš šibe pohľadom z jedného na druhého. Slnko sa skrylo a on opäť vidí iba starú Martu s čelom vráskavým od hnevu a staré dvojča Adama.

„Váš brat prišiel z dosť vážnych dôvodov,“ povie doktor Verner.

„To mi je jasné, inak by sa tu neobjavil nikdy. Tak to vyklop a nechaj nás na pokoji.“

„Potreboval by som hovoriť s Lukášom sám. Ide o pracovnú záležitosť.“

„To si vyhoď z hlavy. Vôbec ťa nepozná a ja nedovolím, aby si ho vydesil.“

Ticho.

Lukáš vidí, ako sa doktor Verner, Marta a dvojča Adam navzájom premeriavajú. Ako keby na niečo čakali. Vzduch zuní elektrinou, oťažený nevyslovenými slovami. Lukáš asi aj vie, čo sú to za slová, len im ešte nedokáže priradiť formu. Slnko sa stále skrýva za mrakmi.

„Môžeš s ním hovoriť,“ povie Marta, „ale len za mojej a doktorovej prítomnosti.“

Dvojča Adam si vzdychne. „Chápem. Len chcem, aby ste nezasahovali, kým to nebude nevyhnutné.“

„O čo ide?“ spýta sa Marta.

Dvojča Adam krúti snubným prsteňom. Lukáš sa rozpomenie, že rovnaký pohyb robila aj Marta.

„Riešim jeden prípad. Možno si o ňom počula. Vo vašom meste nadránom objavili dve telá.“

Marta si nahlas odfrkne. „Sú toho plné správy. Strašné zverstvo. Človek aby sa bál vyjsť na ulicu.“

Ticho.

Slnko nesmelo prepichuje mraky. Spomienka sa vráti o niečo jasnejšia. Lukáš vidí chlapca vo svetlozelenom tričku. V ruke drží šušku, mieri a hádže. Je to malé dvojča Adam. Malý Lukáš sa uhýba a smeje sa. Šuška sa odrazí od stromu a dopadne do machu. Malý Lukáš chce tiež zaútočiť. Chmatne po prvej šuške, čiastočne obhryzenej od veveričky, ale skôr než hodí, ozve sa výkrik. Malé dvojča Adam znova útočí, ale nie na Lukáša. Hádže šušku kamsi medzi malinčie.

Z malinčia vykročí malá Marta. Stále má okuliare aj svetlé krátke vlasy. Šúcha si plece a durdí sa. „To bolelo!“

„Nechaj nás na pokoji!“ kričí malé dvojča Adam.

„Lukáš ma tu chce! Pravda, Lukáš?“

Áno, chce. Malá Marta ho ľúbi. Čítajú si spolu večer pred spaním a kreslia si tajné mapy vymyslených mestečiek.

„Ale toto je hra len pre chalanov!“

„To nie je pravda!“ Malá Marta dupne nohou.

Malé dvojča Adam vyzývavo pozrie na malého Lukáša. „Ty rozhodni. Buď pôjde s nami, alebo si spravíme vlastný výlet, ako dvaja chlapi. Chceš byť baba či chlap?“

Malý Lukáš chce byť chlap. Chce byť ako malý Adam, aj keď sa mu malý Adam často vysmieva. Zamáva malej Marte a rozbehne sa za malým Adamom hlbšie do lesa.

Spomienka sa topí v mračne, hlbokom a čiernom ako rozškľabená diera.

Lukáš zasa vidí staré dvojča Adama aj starú Martu. Dívajú sa na seba ako kedysi dávno. Plní zášti a ľútosti.

„Dobre, tak riešiš ten otrasný prípad. Čo má spoločné s nami?“

„S tebou nič, ale Lukášova tvár sa objavila kúsok od miesta činu.“

„Čože sa?!“

„Lukáš.“ Zo zložky, ktorá doteraz ležala na stole doktora Vernera, vytiahne dvojča Adam akúsi fotku. „Bol si niekedy na tomto mieste?“

Škrab.

Lukáš sa díva na fotku, ale nevidí ju. Načúva vzdialenému zvuku. Ondrej hovoril, že duša človeka je neviditeľná hmota, ktorú stvoril Boh. Lukáš ale vie, že to je hlúposť. Duša človeka je z dreva.

„Sústreď sa na mňa. Videl si niekedy túto budovu?“ Dvojča Adam drží v ruke fotku nočného klubu s veľkým neónovým nápisom.

Lukáš prikývne.

„Jasné, že ju videl,“ ozve sa Marta. „Chodievame tadiaľ skoro každú chvíľu. Čo je to za blbosť, že sa objavil na mieste činu?“

„Pred klubom sú kamery. Zachytili ho, ako hovoril s obeťou tesne pred vraždou.“

Marta vydá čudný pazvuk. Asi sa chce zasmiať, ale znie to skôr ako niečo medzi vzlykom a psím štekotom. „Lukáš celú noc strávil v posteli. Ako by sa tam asi dostal?“

„To chcem vedieť od neho.“ Dvojča Adam vytiahne druhú fotku a otočí ju obrázkom dopredu. „Buď som na tejto snímke ja ako námesačný, alebo sa náš braček vydal v noci na prechádzku, kým si sa ty oňho mala príkladne starať.“

„Ale… to predsa nemusí byť on!“ Marta sa snaží znieť rozhodne, no do hlasu sa jej vkradne nesmelý otáznik.

Fotka je trochu rozmazaná a čierno-biela. Je na nej mladík, ktorého Lukáš zachránil pred červotočom. Na obrázku si pýta od Lukáša oheň. Čierno-biely zrnitý Lukáš vyzerá smiešne, ako tam tak stojí v pyžame mokrom od dažďa.

„Na kamere vidno, ako sa rozprávajú, potom spolu zájdu za roh a obeť už nevyjde,“ povie dvojča Adam.

„Čo mi naznačuješ?“ Martin hlas zaškrípe. „Že ho zabil?“

Dvojča Adam si pretrie unavenú tvár. „Vieš dobre, aký kedysi bol. Čo robil. Prečo sme ho museli nechať tu.“

„My sme ho museli nechať tu?! My?! Vykašľal si sa naňho hneď, ako sme našich pochovali!“

Slnko. Veľa slnka. Nová spomienka žiari a oslepuje.

Mladá Marta sedí za stolom. Má o čosi viac rokov než vtedy v lese. Je celá v čiernom. Aj mladý Lukáš tam sedí. Z náprotivnej strany na nich zízajú dvaja cudzí ľudia. Jeden tučný v obleku a druhý vysoký a chudý. Mladá Marta plače. Mladému Lukášovi je smutno, chýbajú mu rodičia. Pán v obleku niečo rozpráva. Chudý muž ospravedlňujúco krčí plecami. Utrúsi slová „nehoda“ a „nechcel som“.

Starý Lukáš vie, čo je to za deň. Vtedy prvý raz počul cvakanie, cupotanie a cvrlikanie.

Mladý Lukáš si zatiaľ nie je istý, čo tie zvuky znamenajú. Vie iba, že vychádzajú z chudého muža oproti. A že ich musí zastaviť. Vrhne sa cez stôl a chytí muža za golier. Marta zvreští. Druhý muž, ten tučný, nedokáže vydať ani hlásku. Len stojí ako socha a s otvorenými ústami pozoruje hroznú scénu pred sebou. Blysnú sa Lukášove dlhé nechty. Krv, krik, bublanie. Ktosi ťahá mladého Lukáša preč, ale on sa nedá. Usilovne pátra po červotočovi, ktorý zavinil, že prišiel o rodičov.

Slnko zájde za mraky. Škrabot nechtov o drevo zosilnie. Starý Lukáš je múdry, vie, že to nie sú skutočné nechty, ale drobné nožičky. Nitka, ktorá na seba navlieka staré a mladé, dávne a prítomné.

Cupity-cup.

Starý Lukáš sa neustále díva na nedojedené kurča na stole doktora Vernera. Žalúdok sa mu bolestivo krúti. Nejde však len o jedlo. Potrebuje aj niečo iné. Horké tabletky.

Cvaky-cvak.

Staré dvojča Adam štuchne do starého Lukáša. „Spoznávaš tento obrázok? Si to ty, však?“ Máva fotkou zo včerajšej noci.

Lukáš nevie, čo odpovedať. Na obrázku je on ako superhrdina. Zachraňuje mladíka pred červotočmi. Ale to predsa nemôže priznať. Žiadny superhrdina neprezradí svoju identitu.

„Nechaj, desíš ho.“ Martina ruka schmatne Lukášovu, dlhé prsty ho hladkajú.

„Si to ty, pravda?“ trvá na svojom dvojča Adam. „Nejako si sa v noci dostal z Martinho domu a zabil chlapca pred klubom a muža v parku. Zaživa si im rozrezal brucho a vyťahal vnútornosti.“

„Buď ticho!“ Marta sa trasie.

Lukáš zostáva sedieť, pohľadom sa vpíja do dvojčaťa Adama.

Cvaky-cvak. Cupity-chrum.

Je taký hladný! Keby bol červotočom, určite by sa už dávno do nejakej duše pustil. Žral by a žral, dokým by ten človek nebol zvnútra prešpikovaný malinkými dierami. Takí ľudia potom robia hrozné veci. Ako ten chlapík v parku, čo nechal svoje dieťa vbehnúť pod auto, pretože si práve s kamošmi pripíjal už šiestym pivom. Smial sa a smial a nevšimol si, kam jeho dcérka mieri. Alebo ako mladík pred klubom, ktorý kradol matke peniaze. Keď ho prichytila, hodil po nej starožitný popolník a rozbil jej hlavu. Padla na zem a neprebudila sa. Alebo ten zdravotník, čo ho kedysi prišiel umyť. Vo voľnom čase trávil psy. Len tak, pre zábavu. Alebo muž, ktorý vytlačil auto Lukášových rodičov z cesty. Nebol opitý, len rád jazdil rýchlo.

V deň smrti Lukášových rodičov prišli červotoče.

Hryzky-mňam. Cupity-cvak.

Slnečné lúče pošteklia tváre starého Lukáša aj starého dvojčaťa Adama. Pripomenú Lukášovi jednu dôležitú vec.

Áno, smrťou rodičov začal počuť červotočov, ale tým to všetko nezačalo. Začalo to oveľa skôr. V horúce júlové popoludnie, ktoré všetci traja trávili u babičky. V popoludnie, kedy sa ohadzovali šuškami a malý Adam nechal malého Lukáša vybrať si medzi ním a malou Martou. Malý Adam potom malého Lukáša niekam vzal.

„Budem ho musieť vziať na stanicu. Poriadne ho vypočuť a spísať zápisnicu.“

„Nikam ho nevezmeš! Nie je svojprávny a podľa zákona…“

„Ak tých ľudí fakt zabil, musím to vedieť!“

„Nezabil ich! Som si istá!“

„Sama si mi rozprávala, ako pred dvadsiatimi rokmi odhryzol lekárke ucho. Ty predsa najlepšie vieš, čo by dokázal!“

„Má lieky. Doktor Verner ti to dosvedčí. Pravda, doktor?“

Doktor Verner mlčky kývne. 

„Desať rokov nikomu nič nespravil. Ani škrabanec,“ nástojí Marta.

„Ak to nebol on, môže byť dôležitý svedok. Možno videl vraha.“

Cvaky-hryz. Cvaky-chrup. Hryzky-mňam.

Slnečné lúče celkom presvietia mračná. Spomienka je už tak viditeľná, ako keby sa odohrávala tu a teraz. Korálky, tak odlišné, a predsa vedľa seba. Spojené jediným tenučkým vláknom.

Starý Lukáš vidí, ako malý Lukáš a malý Adam bežia lesom. Pred nimi sa týči vysoká špicatá skala, ktorú volajú Ihla. Malý Adam na ňu začne liezť ako prvý.

„Dáme si preteky?“ vyhŕkne starý Lukáš. 

Stará Marta so starým dvojčaťom Adamom prerušia hádku.

„Čo si povedal?“ spýta sa Adam omráčene.

Lenže Lukáš neodpovedá. Díva sa do minulosti. Pozoruje, ako slnko prežúva koruny stromov a vypľúva do machu svieže zelené odlesky. Sleduje malých chlapcov, ktorí sa zakvačia do ostrých výrastkov na Ihle a lezú nahor. Ako pavúky.

„Dáme si preteky.“ Tento hlas nepatrí Lukášovi. Ani malému, ani starému. Tieto slová nikdy nevyslovil. Ale jeho dvojča kedysi dávno áno.

Starý Adam zbledne, sánka mu padne nižšie a otvorí ústa do komického nehlučného výkriku.

Cvaky-hryz, chrupky-cvak!

Zvuk vychádza z brucha starého Adama. Červotoč sa napcháva a napcháva.

Teraz je Lukáš tou nitkou, čo všetko prepája. Vidí, čo bolo, aj to, čo je.

Malí chlapci lezú po skale stále rýchlejšie. Tričká sa im lepia na telo, po tvári steká pot, fučia od námahy.

Malý Adam je rýchlejší. O chvíľu liezť prestane, zostane visieť na skale a obzerá sa po okolí. „Vidíš to?“ mykne bradou niekam k lesu.

Aj malý Lukáš prestane liezť a odvráti hlavu od drsného povrchu Ihly. Kochá sa výhľadom.

Cvaky-hryz!

Starý Lukáš si všimne nechty na svojej pravej ruke. Dnes ráno mu ich Marta strihala, ale teraz sú dlhé, špicaté a zakrútené ako pazúry šelmy.

Aj staré dvojča Adam sa na nechty díva. „Čo to…“

„Vidíš, Lukáš? Kukaj na ten výhľad,“ hovorí starý Lukáš hlasom malého Adama.

Stále pred sebou vidí dvoch chlapcov zavesených na skale, kde ich opeká obrovské júlové slnko. Konáre stromov láskavo šuštia.

Cvaky-cvak, hryzky-hryz!

„Čo mu je, Marta? Doktor? Robte s ním niečo!“ Staré dvojča Adam sa zúfalo pozerá po ostatných dvoch. Starý Lukáš je rýchlejší. Priskočí k starému Adamovi vo chvíli, ako slnečné lúče odhalia dávnu scénu, ktorá všetko navždy zmenila. 

Minulosť a prítomnosť. Voňavé leto a dažďom nasiaknutý apríl. Skala, ktorú volali Ihla, a ordinácia v nemocnici pre duševne chorých. Všetko to Lukáš vidí ako dve súčasne pustené televízie. Je pozorovateľ aj hlavný hrdina.

Starý Lukáš šmahne pazúrmi.

Ruka malého Adama sa naťahuje a strká do malého Lukáša.

Na zem ordinácie doktora Vernera vystrekne krv.

Malý Lukáš skríkne a pokúsi sa náhlemu nárazu vzoprieť.

Staré dvojča Adam zreve a spadne na zem.

Malý Lukáš sa prosebne otočí k malému Adamovi. Chce sa pevnejšie chytiť skaly, ale drobí sa mu pod prstami.

Starý Lukáš sa vrhne na staré dvojča Adama a vrazí mu nechty do brucha. Adam ručí bolesťou.

Malý Lukáš padá, máva rukami, ako keby sa chystal vzlietnuť. Alebo vystreliť pavúčiu sieť.

Starého Lukáša zozadu objíme niekoľko rúk, pokúšajú sa ho odtiahnuť. Zúrivo sa im vytrhne. Ešte nie, najskôr musí dokončiť načatú prácu.

Malý Lukáš prosebne hľadí na malého Adama. Malý Adam sa tvári prekvapene aj potešene zároveň. Ako keby ho samého šokovalo, čo práve vykonal. Jeho výraz je to posledné, čo malý Lukáš uvidí, než dopadne na zem. Všetko od tejto chvíle bude inak.

V najbližších rokoch čakajú malého Lukáša náročné operácie, smutné prognózy a veľa sĺz. Od tejto chvíle sa Lukášov svet ponorí do podivuhodnej hmly, v ktorej to bude celé roky nežne cvrlikať. Spočiatku ten zvuk bude sotva vnímať. Až do svojich dvadsiatych narodenín, kedy jeho rodičia preletia zvodidlami.

Cvaky-cvak, hryzky-chrum.

Starý Lukáš kľačí s rukami ponorenými do bratovho brucha. Červotoč sa mu hemží pod prstami. Cíti ho vo svalovine. Je veľmi blízko. Do uší ho bodá mnohohlasný vresk. Tvorí ho krik malého Lukáša, chrapčanie starého Adama, hysterický plač starej Marty a rev doktora Vernera, ktorý volá pomoc.

Lukáš vidí Adamov prekvapený pohľad aj chuchvalce krvi, ktoré sa mu rinú z dutiny. Pažravý zvuk červotoča neustáva. Musí zachrániť svojho brata. Brata, bez ktorého by červotočov nikdy počuť nezačal. Bez ktorého by sa nestal superhrdinom.

Znova sa naňho vrhajú ruky. Je ich oveľa viac. Pocíti pichnutie na krku, ale to je jedno. Pretože práve v tej chvíli nachádza červotoča. Ozrutného, tučného a nadžganého. Vytrhne ho z Adamových útrob a hodí na podlahu.

Marta zjačí: „Preboha, čo to je?! Videli ste?! Obrovský chrobák, tam!“

Lukáš malátne sedí, točí sa mu hlava. Medzi nohami sa mu kopia črevá jeho dvojčaťa. Naposledy nazrie do Adamových útrob. Vidí plát dreva, skrz-naskrz prehryzený červotočmi.