Ako to vyzerá v pekle? On vám to povie

Beslana, Juhoslávia alebo Rwanda. Miesta pre viacerých ľudí tak zaujímavé a zároveň nedosiahnuteľné. Jeden reportér však tieto kúty sveta  navštívil a riskoval život preto, aby sa ľudia mohli dozvedieť ako to tam v skutočnosti vyzerá. A nie je to ani reportér BBC alebo CNN. Pochádza zo susedného Maďarska a prináša príbehy, ktoré spôsobujú zimomriavky aj ľuďom so silnými povahami. Tvrtko Vujity.

„Ako môže ľuďom dôverovať človek, ktorý vyrástol medzi mŕtvolami a zbraňami?“

Aj toto je jedna z otázok, na ktorú hľadá odpoveď neúnavný maďarský reportér Tvrtko Vujity v svojej najnovšej knihe Útek z pekla. Je to zatiaľ posledný z „pekelných“ príbehov. Ani táto kniha nie je pre slabšie povahy. Je pre čitateľov, ktorí majú silné žalúdky a túžbu čítať aj o veciach, ktoré nie sú pekné, ale ktoré menia a dotvárajú náš svet.

Vujity pracuje pre maďarskú súkromnú televíziu tv2 a pre reportáže nie zriedka riskoval život. Jeho knihy otvárajú často Pandorinu skrinku, aby dovolili ľuďom spoznať miesta, ktoré sa dajú nazvať pekelnými. Pri čítaní jeho reportáže o Rwande som viackrát rozmýšľala, či knihu neodložím a nevezmem si radšej niečo oddychové, pekné alebo pokojné. Niečo, po čom sa mi bude v noci dobre spať a nebudú ma mátať Tutsiovia s mačetami.

Aj napriek tomu som knihu dočítala, a keď sa na pultoch objavila jeho novinka Útek z pekla, neváhala som a presvedčila som sestru, že toto je ten správny vianočný darček. A dala som sa na to opäť. Vujity má totiž neopakovateľnú vlastnosť. Píše o ľudských zverstvách s nesmiernou pokorou, a pritom v  jeho textoch cítiť spravodajský prístup. Vidno, že si ctí pravdu a fakty, ktoré prináša, ctí si ľudí, ktorí sú ochotní vyrozprávať mu veci, z ktorých majú aj po rokoch zlé sny. Preto neklame o ich zajatí, smrti blízkych, živote počas totality či genocídy. Zároveň však vnáša do opisov ľudskosť. Nerobí zo svojich reportáží príbehy, jednoliate texty s hlavnými hrdinami, ktorí sa snažia  zvrátiť osud. Nevykresľuje tu ľudí čierno-bielo. Pretože ani udalosti, ktoré opisuje nie sú čiernobiele.

Aj keď píše o teroristoch, ktorí vešajú v Beslanskej škole bomby, hovorí o nich ako o ľuďoch, aj keď zaslepených a neospravedlniteľných.

„Ani beslanských teroristov nemožno ospravedlniť za ich činy! Na to, že nechali deti dlhé hodiny o hlade a smäde a neľútostne povraždili nevinných ľudí, nemožno odpovedať ´dobre, ale Rusi im nedovolili mať svoju vlasť´!“

Vujityho texty prinášajú pohľad na to, kam až človek môže klesnúť. Ako sa z bytostí, ktoré o sebe hovoria, že sú civilizované, môžu stať necivilizované zvery, šialenci, šelmy… Zároveň do týchto textov dokáže prepašovať každodenných hrdinov. Rukojemníkov, ktorí prežili nesmierne muky, ľudí, ktorí síce nezachránili svet a možno svojou morálnou silou nezachránili ani len seba, ale snažili sa ostať ľuďmi, čo sa niektorým „hrdinom“ reportáží nepodarilo.

Autor, však nie je len novinár či spisovateľ. Nevyužíva len to, že sa dokáže dostať k senzáciám, ktoré sa dobre predávajú. V Maďarsku napríklad založil nadáciu Každodenný hrdina, v rámci ktorej každý rok odmeňujú ľudí, ktorí sa zaslúžili o zlepšenie všedných dní.

Okrem toho je Tvrtko aj otec dvoch synov – Benjamína a Barnabáša. A pravdaže manžel. V svojich textoch tieto svoje úlohy nezamlčuje, práve naopak. Nestane sa, že by si pri pohľade na trpiace deti nespomenul na svojich synov, alebo pred cestou do extrémne nebezpečných častí sveta neprekonával dilemu, ako o tom povie svojej žene. Tým sa čitateľovi nesmierne približuje. Stáva sa z neho človek a nie nezraniteľný reportér.

Tvrtko Vujity je nezameniteľný, nevšedný a obdivuhodný novinár, autor a človek. Prináša kruté pravdy o našom svete a schopnosti ľudí byť absolútne neľudskými. A aj napriek tomu sa v jeho príbehoch objavujú hrdinovia, korí čitateľa presvedčia, že predsa len svet nie je tak nesmierne zverské miesto.