Denisa Ogino: Tieto Vianoce budú novou kapitolou v mojom živote.

Autorka bestselleru Sushi v dushi, Denisa Ogino nedávno napísala knihu japonských receptov. V krajine „vychádzajúceho slnka“ žila niekoľko rokov, vydala sa, má syna Justina a momentálne žije na Slovensku. Keďže atmosféra Vianoc už naplno zavládla, porozprávali sme sa s ňou o tom, ako tieto sviatky slávia Japonci, čím sa zvyknú obdarúvať a ako vítajú Nový rok. Denisa nám tiež prezradila, či im chutila  (síce trochu medzinárodná) kapustnica, čím vedela zabodovať a ako to dopadlo, keď chodil Mikuláš…

Tak ako bolo s tým Mikulášom?

Raz som sa rozhodla, že môjmu, teraz už ex-manželovi a synovi Justinovi ukážem, ako u nás chodí Mikuláš. Nechala som si poslať cukroviny zo Slovenska a dala som ich do čižiem pri dverách (keďže v Japonsku nemajú na oknách parapety). Zhodou náhod to bol deň, keď sa vynášajú smeti. Môj manžel sa vtedy veľmi nahneval, prečo mu pchám odpadky do topánok a hodil balíčky do koša. Vtedy ma to dosť sklamalo, ale teraz sa už na tom smejem.

Takže Mikuláš do Japonska viac neprišiel. A kto tam chodí na Vianoce?

Santa Claus. Pamätám si na svoje prvé Vianoce v Japonsku. Manžel zaobstaral vianočný stromček, ale musím sa priznať, že väčší gýč som dovtedy  nevidela J Chcel mi urobiť radosť, lebo to bola top novinka so všetkými možnými technológiami. Keď som sa k nemu neskôr nasťahovala, zaviedla som pravidlo, že stromček musí byť zelený a budeme ho zdobiť po svojom.  Prvý rok som dokonca dala na balkón a do okien svetielka. Prišla nám však faktúra na 20 tisíc jenov (čo je okolo 200 euro) , tak sme od toho radšej upustili. Potom sme chodili sme do Disneylandu v Tokiu. Boli tam niekoľkometrové, krásne  ozdobené stromy. Vždy som sa tam rozplakala…

A ako to bolo s vianočnou večerou? Zaviedli ste do jedálnička kapustnicu?

Hej, chcela som sa pochváliť tým, čo sa u nás jedáva. Navarila som takú medzinárodnú kapustnicu (kapustu som mala z nemeckého obchodu, klobásku z brazílskeho a namiesto slovenských húb, japonské). Ústa im z nej vykrývalo J Zato zemiakový šalát mal väčší úspech. Robia podobný tomu nášmu akurát, že doň nedávajú uhorky, ale kukuricu, šunku a ľahšiu majonézi. A taktiež som im napiekla medovníky, tie zbožňovali.

Čo u Japoncov nemôže chýbať na štedrovečernom stole?

Ich typickou zimnou polievkou, ktorú jedia aj na Vianoce je nábe. V špeciálnej keramickej nádobe varia všetko „čo kuchyňa dala“. Základom je rybí vývar, do ktorého ide losos, krevety, cibuľa, zemiaky, mrkva, biela reďkovka, cesnak, mäso a korenie. Polievka sa varí v malom prenosnom sporáku, ktorý je položeny na stole, napríklad v obývačke a stále buble J Každý si z nej naberá do misiek na čo má chuť.  Keď sa takmer vyjedia ingrediencie, do vývaru,  ktorý ostal na dne hlineného tzv. hrnca sa primieša ryža so surovým vajcom alebo udon ( hrube biele rezance). Je to úžasná pochúťka.

Kto vás tam učil variť?

Moja adoptívna mama Misako, deduško Hiroshi a poctivé pozeranie televíznych programov o varení 🙂

Čím sa zvyknú Japonci obdarúvať na Vianoce? 

Ovocím a koláčmi. Špeciálne šľahačkovými tortami s jahodami.

Tak to znie dobre 🙂 A ako vítajú Nový rok?

Veľmi si ho vážia a dokonca na prvý január nepracujú (na rozdiel od Vianoc). Tradície sú iné. V menších mestách, ako bolo napríklad to naše, nemajú typický ohňostroj. Päť minút pred polnocou a päť minút po polnoci pootvárajú všetky okná, aby zlý vzduch odišiel preč a nový prišiel dnu. Zima-nezima, sedeli sme v kabátoch 🙂

Hovorili ste, že žiaden ohňostroj. Ako sa teda bavia?

Buď pozerajú v televízii priamy prenos spred najväčšieho chrámu v Japonsku, alebo idú do chrámov v ich mestách. Odovzdávajú tam peniaze, ďakujú za uplynulý rok a niečo pekné si želajú. Sú to desaťtisíce ľudí, ktorí hodiny čakajú v radoch, natlačení na sebe, nikde sa neponáhľajú. Situáciu riadia policajti, hoci Japonci sú veľmi koordinovaní. Nikto sa nepredbieha… Vyskúšala som si to a musím povedať, že je to dosť fyziky aj psychicky náročné. Alebo sa ľudia vyberú na Fudži, do hôr či k moru, kde vítajú prvé slnko. Zažila som to na vlastnej koži a slovami sa nedá opísať, aké krásne to bolo.

Čo sa týka stravy, štyri dni po Novom roku Japonci jedia rôzne druhy vyprážaného mäsa. Je to zvyk z minulosti, kedy bývali obchody zatvorené a tak si robili zásoby. Ďalej je pre nich typická polievka nábe a soba –  pohánkové rezance v sójovej omáčke. V Japonsku sa hovorí, že dlhý rezanec rovná sa dlhý život, preto táto tradícia. Ďalej sú obľúbené moči – ryžové koláčiky naplnené fazuľkovým džemom, alebo bez plnky obalené v kakaovom prášku. Hmotou pripomínajú plastelínu, preto ich treba jesť opatrne, aby vám nezabehlo. Nebezpečné sú obzvlášť pre starých ľudí.  Paradoxne na Nový rok tam zomrie, práve pre tieto koláčiky,  veľa ľudí.

Vaše poznatky zo zahraničnej kuchyne nedávno vyšli aj v knižke Navarme si Japonsko. Nájdu sa v nej i recepty pre ženy, ktoré držia diétu? Vraj japonská strava je veľmi zdravá…

Niektoré recepty určite. Ale tajomstvo chudých Japoniek spočíva v tom, že jedia často a v menších dávkach. V knižke sú recepty z nízkoklaorických potravín ako je tofu, bambusové klíčky, biela reďkovka… Jedlá sa minimálne dochucujú soľou a korením. Japonci skôr uprednostňujú sójovú omáčku.

Aké sú zatiaľ ohlasy na knihu?

Jedlá sú fajn, len málo slané. Ale to som čakala 🙂

Čoho sa nikdy z japonskej kuchyne neprejete?

Sójovej omáčky. To je tak dominantná ingrediencia, že som na nej závislá 🙂 Môj priateľ zase nedá dopustiť na wasabi. Ak sa pýtate na konkrétny recept, ťažko vybrať jeden. Keď si spomeniem na hociktorý z knihy, zbiehajú sa mi slinky :-). Snažila som sa však vybraté také, ktoré nie sú veľmi zložité na prípravu a skladajú sa z ľahko dostupných surovín.

Čo varíte najčastejšie?

Teraz sushi, lebo sa mi dobre „rozbehol“ catering. No keď ma známi pozvú do do sushi reštaurácie, tak odmietam. Sama sebe smrdím octom 🙂 Často robím cukemenono (namiesto uhoriek) ako prílohu k jedlám. A keďže mám doma dvoch chlapov, pracujem veľa s mäsom a rybami.

Vrátim sa k Vianociam. Čo tento rok naservírujete na taniere?

Tieto Vianoce budú novou kapitolou v mojom živote. Mám priateľa, s ktorým žijem a budeme s jeho rodinou. Budeme mať živý stromček, na ktorý Justin už vytvára ozdoby z papiera – origami. Najviac sa teším na to, ako sa bude Justin radovať. Bude to pre neho niečo úplne iné, než Vianoce, ktoré zažil doteraz.

Budeme mať japonské jedlá, ale i domácu kapustnicu. Urobím zemiakový šalát na japonský štýl a namiesto kapra pripravím zubáča alebo lososa. Medovníky mám predpečené, darčeky nachystané. Už sa nevieme dočkať.

Čo by vám urobilo najväčšiu radosť pod stromčekom?

Rozhodnutie krajského súdu, že som šťastne rozvedená a dieťa prislúcha mne. V Japonsku ma rozviedli za desať minút a tu čakám už tri mesiace len na to, aby mi dali pečiatku, že akceptujú náš rozvod v Japonsku. To by bol môj najväčší darček. A zdravie nech nám slúži.

O svojom nevydarenom manželstve ste spolu s Evitou Urbaníkovou napísali knihu Sushi v dushi. Nechystáte pokračovanie vo vlastnej réžii?

Veľa ľudí ma nahovára, aby som do toho išla. Je to príjemný pocit, ale ja ešte rozdýchavam tieto dve knihy 🙂 No padol aj taký návrh, či by som neurobila slovensko-japonského sprievodcu „do vrecka.“ Tak uvidíme…

A na záver.  Hovoríte plynulou japončinou, dostali  ste sa bližšie k japonskej literatúre? A celkovo, aký je váš vzťah ku knihám?

Tak takúto otázku som ešte nedostala 🙂 Musím sa priznať, že od základnej školy som chodila na recitačné súťaže. Mojou obľúbenou autorkou bola Ľudmila Podjavorinská. Jej básne pozná aj Justin. Teraz momentálne frčíme na šlabikári a zbierke úloh z matematiky 🙂 Avšak každý večer Justinovi čítam. Máme to tak rozdelené, že jeden večer sú to slovenské rozprávky a encyklopédie, ďalší japonské alebo anglické rozprávky. Justin dokonca napísal Santovi, že chce knihu o ľudskom tele. Tajne teda dúfam, že z neho bude doktor 🙂