Denisa Fulmeková: Mám strach, že na svoju úprimnosť doplatím

Denisa Fulmeková nie je jedinečná. Našťastie. Inak by sa jej najnovšia kniha Materská možno nedostala medzi čitateľov. Autorka sa potrebovala vypísať z toho, čo sa jej stalo. V minulosti totiž prežila popôrodnú depresiu. Uvedomila si však, že nie je jediná. I preto svoj príbeh poslala do sveta. Verí, že v ňom nájdu oporu mamičky, ktoré si prešli podobnou situáciou.

Knižku ste napísali v „ja“ forme, čiže priamo z pohľadu hlavnej hrdinky a nie ako nestranný pozorovateľ. Čitateľov ste tak pustili do vašej hlavy a odkryli starosti, ktoré vás trápili. Odvážny krok. Prečo ste si však vybrali tému popôrodnej depresie?

Ona si, bohužiaľ, vybrala mňa, a tak som sa odhodlala napísať knihu o sebe, o tom, čo ma trápilo a znepokojovalo. Vtedy som ešte nevedela, či vôbec knihu ponúknem vydavateľstvu. Bola pre mňa príliš osobná. Ale ako „rástla“, uvedomila som si, že nie všetko v nej sa týka len mňa. Popôrodnú depresiu sme predsa zažili viaceré. A práve tým, že nie som v tomto smere až taká jedinečná, som sa rozhodla, že knihu zverejním. Dúfala som, že by pre niekoho mohla byť gestom blízkej priateľky – pozri, nie si v tom sama! Takže téma si vybrala mňa a ja som súhlasila. Prijala som ju ako vyzvanie do tanca. Teraz sa síce usmievam, ale nebolo to také jednoduché, ako keď poviem, že som dala na papier svoj prvý rok materskej dovolenky.

Povedali ste, že pri písaní knihy sa vás zmocňovala pochybnosť, či ju pustíte „von“. Čo bolo rozhodujúcim krokom?

Ak mám byť úprimná, každú moju knihu sprevádzajú pochybnosti, či ju dám do tlače, ale je pravda, že pri Materskej mám až extrémny strach, že na svoju úprimnosť doplatím.

Už sa tak stalo?

Zatiaľ som mala len jednu negatívnu reakciu, keď mi postarší pán vstupoval do svedomia, na čo sa sťažujem. Oni vychovávali deti pred štyridsiatimi rokmi, keď neboli ani jednorazové plienky. A zvládli materskú aj rodičovstvo, tak čo vyťahujem svoje pseudoproblémy?! Jasné, veď nie je nič ľahšie ako cudzie problémy… Mala som však pre jeho názor isté pochopenie, možno za iných okolností by som sa vec dívala podobne, ktovie. No s výrazne negatívnymi reakciami som sa, našťastie, nestretla. Kniha je prijímaná skôr s tichým pritakaním. Ženy mi hovoria: „Viem presne, o čom ste písali“.

Prečítala som si zopár reakcií na knihu a presne v tomto duchu sa niesli. Avšak niektoré čitateľky by Materskú neodporúčali budúcim mamičkám. Čo vy na to?

Nemyslím si, že by som vedela ovplyvniť populačnú krivku. Podľa môjho názoru, žiadna kniha nedokáže odradiť ženu od toho, aby sa stala matkou. Je to veľmi silná túžba, tiež o tom viem svoje. A to, že píšem o negatívnych pocitoch – matky si predsa prejdú celým spektrom emócií, a aj tie ťaživé predsa patria k životu. Nie je všetko dokonalé, tak ako to vidíme v reklamách. Opísala som situácie také, aké boli. Ale nepatrila som k extrémnym prípadom. Stále som bola fungujúcou matkou, ktorá sa o dieťa vedela postarať.

A na margo toho, komu by som knihu odporúčala – každému, koho téma zaujíma. Ľudia sú rôznorodí a každý má iné literárne chute. A práve preto je svet pekný.

Aké sú tie vaše literárne chute?

Nedávno som čítala Inzerát na život, ktorý som nechcel žiť od Petra Bilého, básnickú zbierku Ohrozený druh od Márie Ferenčuhovej či Oranžovú trávu od Jána Litváka. Všetko knihy mojich priateľov, všetky zaujímavé a osobité. Momentálne mám rozčítané Čeho před smrtí nejvíc litujeme (Bronnie Ware). Je to úžasná kniha o tom, čo je v živote dôležité. A pokiaľ ide o môj literárny vkus, je rôznorodý. Prečítam si ženské romány, modernú svetovú prózu, sledujem anglo-americkú i francúzsku literatúru a občas siahnem aj po knihách z oblasti psychológie.

A aký je váš vzťah k hororom?

Ako detská čitateľka som začala Draculom. To bol môj obľúbený román, obzvlášť postava Miny Murrayovej, ktorú som neskôr trochu využila. Požičala som si jej meno ako môj pseudonym. Vydala som pod ním svoju prvú knihu s názvom Tak čo teda?

V detstve som sa rada bála, ale ako čitateľka som už z toho vyrástla. Teraz nemám prehľad, čo v tomto žánri vychádza. Moja staršia dcéra číta upírske ságy, ale tento prúd nestíham sledovať.

Vráťme sa ešte k Materskej. Nikde som nepostrehla, že by ste knižku „krstili“.

Slávnostná prezentácia sa nekonala, ale mala som sériu besied v rôznych mestách Slovenska. Knihu som odprevadila do políc a k čitateľom na besedách a čítačkách.

V jednom rozhovore ste prezradili, že píšete iba cez týždeň a cez víkend si dávate voľno. Ešte stále to platí?

Nie celkom. Keďže mám malé dieťa, snažím sa využiť voľné chvíle (ak sa vyskytnú) aj cez víkendy. Ale napríklad knihu o tarote som napísala na jeden záťah, i cez soboty a nedele. Materiál som zbierala asi desať rokov, no napísala som ju za štyri mesiace.

Ako často si veštíte z kariet?

Už takmer vôbec. Nie preto, že by som nechcela, ale nepracujem s nimi tak, že veštím. Sú pre mňa ako kniha, ktorá sa dá otvárať na rôznych miestach a ktorej sa dá rozumieť prostredníctvom symbolov. Tarot je veľmi bohatý, ale často ho ľudia vnímajú sploštene len ako pomôcku na vykladanie budúcnosti. Mňa však priviedol k ďalším záľubám a sebavzdelávaniu.

Nikdy ste sa tarotových kariet nespýtali, čo vás čaká?

To áno. Nebudem sa tváriť, že sa zaujímam o tarot, a pritom som si nevykladala karty. Lenže to nie je jasnovidectvo, je to skôr schopnosť čítať symboly. Napísala som knihu o tom, ako s kartami pracovať, nie príručku pre jasnovidcov.

Okrem Materskej a Tarotu ste autorkou kníh: Dve čiarky nádeje, Čakáreň, Topánky z papiera, Klebetromán. Zvyknete písať do šuplíka?

Ako kedy. Chcela by som sa vrátiť k publicistke, no mám obavy, že ostane len pri nápadoch. Zvažujem vlastný blog, tak uvidíme. Už dlhé roky si píšem len tak pre radosť. A či sú to veci do šuplíka? Tak by som to nenazvala. Sú texty, s ktorými nechcete ísť von. Napríklad mám báseň, o ktorú sa zatiaľ nepotrebujem verejne deliť. Nie všetko musí mať knižnú či časopiseckú podobu. Veľa vecí čo napíšem, nejde do sveta, no nemrzí ma to. Beriem ich ako trenažér písania.

Ako som už spomínala, aj písanie Materskej sprevádzali obavy. V čase, keď už bola knižka v tlači, ma pozvali na besedu. Moderátorka sa ma spýtala, čo pripravujem a hoci som vedela, že kniha vyjde, mala som zábrany o nej hovoriť. Teraz som už rozrozprávaná (úsmev), ale vtedy mi zišlo na um: „Čo som to len urobila? Ako mám na verejnosti hovoriť o tak výsostne osobných veciach?“

Spomenuli ste publicistiku. Ste vyštudovaná novinárka, píšete niekde?

Prirodzene som sa od novinárčiny vzdialila. Robila som pre ezoterický časopis, ale ten zanikol. Neskôr som intenzívne spolupracovala s jedným ženským magazínom a potom som začala písať román Dve čiarky nádeje a vtedy som sa rozhodla, že ostanem na voľnej nohe. Písanie pre časopisy mám veľmi rada, ale momentálne neviem, kde by som publikovala. Chcela by som sa venovať literatúre, no o tej sa v médiách píše veľmi málo.

Investigatívna žurnalistika vás neláka?

Tá je mimo mojej galaxie. Nemám v sebe novinársku dravosť, rada píšem od stola. A neviem ani paparazzovať.

Aký je to pocit doklepnúť poslednú vetu dokončenej knihy?

Príjemný. Ako keď z rúry vytiahnete hotový koláč. Zároveň je tam obrovská pochybnosť, či sa kniha bude páčiť.

Nechcete sa hneď pustiť do ďalšej?

Vôbec nie. Je to ako s tým koláčom. Keď ho máte čerstvo hotový, tak vás nelákala vytiahnuť všetky suroviny a začať odznova. No niekedy v budúcnosti si zasa radi upečiete ďalší.

Čo teda plánujete?

Teraz píšem dlhšie poviedky, až by som povedala novielky. Sú zo súčasnosti, vystupujú v nich mužské aj ženské postavy, staršie i mladšie. Objaví sa v nich aj téma materstva, ale kniha vonkoncom nebude len o ňom. Bude v nej takisto starnutie, osamelosť, zamilovanosť či vyrovnanie sa s minulosťou.