Temné švédske krimi vzniklo z hnevu autorov

Za menom Erik Axl Sund sa skrýva švédske autorské duo Håkan Axlander Sundquist a Jerker Eriksson. Títo dvaja hudobníci sa venujú písaniu krimi a do povedomia čitateľov sa dostali vďaka svojej trilógii o Victorii Bergmanovej. Na Slovensku vyšli zatiaľ prvé dva diely: Havranie dievča a Plameň túžby. Príznačné sú svojou aktuálnosťou a temnými témami, z ktorých priam mrazí. Napriek tomu dokážu čitateľa držať v napätí až do úplného konca. Nám sa podarilo vyspovedať ich pred vystúpením na tohtoročnej Bibliotéke.

Erik Axl Sund je meno zložené z vašich mien. Ako sa vám spolu pracuje? Vyhovuje vám mať niekoho s kým môžete prebrať svoje nápady?

Håkan: Myslím si, že písanie knihy, teda samotná spisovateľská práca, musí byť veľmi osamelá. Tým, že sme dvaja máme šťastie. Máme dva mozgy, viac životných skúseností, z ktorým môžeme čerpať.

Jerker: A takisto sme v mnohých veciach odlišní. Máme rôzne techniky písania, rôzne nápady, pochádzame z rôzneho zázemia. A to vytvára novú dimenziu v písaní.

Håkan: Myslím si, že všetky tvorivé aktivity zahŕňajú v istej miere pochybnosti. Neveríte sami sebe a vtedy je dobré, ak ste na to dvaja.

Rozmýšľali ste niekedy o tom, že by ste písali zvlášť ?

Håkan: Nie, možno, keď sa hádame. (smiech) Ale potom si uvedomíme, že musíme byť dvaja.

Keď človek číta vaše knihy má pocit, že plynú ako prúd rieky. Nie je vidieť, kde jeden z vás prestal písať a druhý začal. Ako vyzerá vaša práca?

Håkan: V texte viem rozoznať myšlienku, ktorú som mal, ale možno ju tam napísal Jerker. Je to tým, že si neustále text vymieňame.

Jerker: Veľa prepisujeme. Keď to zjednoduším, Håkan napíše jednu kapitolu a ja napíšem ďalšiu kapitolu. Potom si ich vymeníme, znovu vymeníme a ešte raz vymeníme. A zrazu je to iná osoba, iný autor, ktorý vyrastá medzi nami a to je Erik Axl Sund.

Håkan: Väčšinou píšem červeným písmom a on píše modrým, takže vidieť, kde som písal ja a kde Jerker.

Jerker: A keď je text hotový, zmeníme farbu písma na čiernu. Ak sú tam nejaké časti, ktoré sa nám nepáčia, ktoré chceme rozvinúť alebo vymazať, zmeníme ich farbu na zelenú.

Håkan: A nakoniec, ak je čas, snažíme sa prečítať si text nahlas. Sedím, čítam a Jerker počúva a niekedy ma zastaví a povie: “Stoj, tam musí byť bodka.”

Vo vašej knihe nachádzame silné ženské postavy. Janette bojuje s kriminálnikmi, ale tiež s mužsky orientovanou spoločnosťou. Čo vás inšpirovalo k napísaniu tejto silnej ženskej postavy?

Håkan: Keď sme začali písať knihu, v roku 2008, boli sme z mnohých dôvodov veľmi nahnevaní. A uvedomili sme si pri rozhovoroch s našimi kamarátkami, že majú veľa skúseností, ktorým my nerozumieme. Predstavte si, že sa pri jazde autobusom na vás nejaký muž naschvál tlačí…

Jerker: …alebo dokonca vám dá ruku pod sukňu.

Håkan: Ako muži sme tieto skúsenosti, samozrejme, nemali. Uvedomili sme si, že síce žijeme v rovnakej krajine ako naše kamarátky, ale máme rôzne zážitky. Tak sme sa rozhodli, že o tom napíšeme.

Jerker: Chceli sme napísať o ženách, ale mohli sme použiť len sami seba. Nechceli sme, aby to vyznelo tak, že predstierame, že sme ženy. Chceli sme do toho dať seba. Pracoval som 10 rokov v knižnici. 99% mojich kolegýň boli ženy nad šesťdesiat. Takže asi po troch rokoch, keď sme mali v knižnici veľké stretnutie a sedeli sme tam okolo stola, tak som si uvedomil: “Veď ja mám rovnaký účas ako všetci tu naokolo!”(smiech)

Sofia, ďalšia postava vašej knihy, je psychologička, ktorá má sama isté problémy. Študovali ste psychológiu, alebo ste konzultovali svoje nápady so psychológmi?

Jerker: Začali sme od seba a dosť rýchlo sme zistili, že ak chceme písať o ženách ako je Victoria a Sofia, je to len kúsok od psychológie. Pomohla nám aj moja priateľka, ktorá je psychologička.

V románe Janette vedie rozsiahle vyšetrovanie. Spolupracovali ste s políciou alebo je vyšetrovanie čisto fiktívne?

Jerker: Bojíme sa polície.(smiech)

Håkan: Pri téme detského násilia sme kontaktovali jednu z najväčších vyšetrovateľských kapacít v tejto oblasti vo Švédsku.

Jerker: Prečítala si knihy a povedala, že sú veľmi dobré…

Håkan: ..a uveriteľné. No obyčajné veci sme nekonzultovali, sledovali sme televíziu. (smiech)

Jerker: Niekedy je to tak jednoduchšie. Keby ste to písali tak, ako je to v realite, bolo by to nudné, bolo by v tom zahrnuté obrovské množstvo ľudí.

Okrem násilia na ženách pokrývate v knihe aj ďalšie nemenej ťaživé témy. Imigráciu a problémy detských vojakov. Prečo ste si zvolili tieto témy?

Håkan: V jednom momente v procese písania sme si uvedomili, že je niečo veľmi podobné medzi deťmi, ktoré boli týrané a detskými vojakmi. Vyvinie sa u nich rovnaký syndróm. Je zvláštne, že štyridsať ročná žena vo Švédsku môže mať podobné problémy ako ľudia, ktorí boli v detstve vojakmi.

Jerker: 99.5% ľudí s disociatívnou poruchou osobnosti sú detskí vojaci alebo ľudia, ktorí boli v detstve týraní.

Håkan: Chceli sme napísať o tom, o čom si myslíme, že je dôležité.

Obaja pracujete v hudobnom priemysle, má to vplyv na vaše písanie?

Håkan: Sme inšpirovaní punkovou hudbou. Krátke kapitoly, no žiadne gitarové sóla.(smiech) Jednu kapitolu prečítate za 3-4 minúty, je to ako dĺžka piesne.

Zatiaľ vám vyšli štyri knihy, trilógia a jedna kniha mimo tejto trilógie. Na Slovensku sú zatiaľ preložené len prvé dve časti trilógie. O čom je vaša najnovšia kniha, ktorá nepatrí k trilógii?

Håkan: Odohráva sa tiež v našom fiktívnom Štokholme, nájdeme v nej charakter Iva Andriča, ako v trilógii. Jens Hurtig sa dokonca stáva hlavnou postavou. No nie je to pokračovanie, je to nový začiatok. Je to kniha o samovražde. Pretože to je niečo, s čím sme sa stretli.

Jerker: Niekto veľmi blízky si siahol na život v roku 2011. Našim písaním reagujeme práve na udalosti z nášho života.

Píšete krimi, je to aj vaša obľúbená literatúra, ktorú čítate vo voľnom čase?

Håkan: Teraz príliš nečítame fikciu, čítame hlavne faktografické knihy. Ale ak čítame, tak radi čítame klasiku. Kurt Vonnegut, Paul Auster a ruských autorov.

Ďakujem za rozhovor.