Olivia Olivieri: Cicuška sa nájde aj v tej najmenšej dedinke

Jej príbehy o blonďatej Cicuške sa stali trhákom na webe. Vydala ich knižne a aj jej kniha bola trhákom. Ešte ten istý rok jej vyšla kniha pre deti. Tie podľa nej nie sú neposlušnejšie ako bývali, ale tým, že na ne majú rodičia menej času, sú agresívnejšie a drastickejšie. Olivia Olivieri.

Vydali ste tento rok dve knihy. Cicuškine zápisky a Uletené rozprávky pre veľké deti a malých dospelých. Čo spája vzorovú blonďatú pipinku s neposlušnými deťmi?

Cicuška si vzala na mušku povrchné dievčatá, Uletené rozprávky zas správanie a neduhy dnešných detí. Chcela som na ne poukázať, ale nie moralizovať, lež pobaviť. Obe knihy sú preto písané „uleteným“ štýlom.

Prečo ste sa rozhodli napísať knihu pre deti?

Prišlo to samé. Dostala som nápad, napísala som ho a keď ich už bolo viac, prišiel ďalší – kniha, do ktorej si budú môcť deti kresliť ilustrácie sami. Tak, ako ten príbeh vidia oni. Taká knižka sa zároveň stáva pamätníčkom, ktorý môžu rodičia svojim deťom odložiť a dať, keď budú dospelé, ako spomienku na detstvo. No a potom sa tie dva nápady spojili a vznikli Uletené rozprávky.

Sú dnešné deti naozaj neposlušnejšie, ako boli v minulosti?

Nemyslím si, že sú neposlušnejšie. Skôr my dospelí máme na ne menej času, ako mali naši rodičia na nás a ešte menej, ako ich rodičia na nich a to sa odzrkadľuje na ich správaní. Výchovu nám sťažujú aj spoločenské pravidlá, postavené naoko v prospech dieťaťa, no v konečnom dôsledku mu to nepomáha, skôr škodí. Napríklad učitelia nemajú žiadne práva, čo sa týka ustráženia disciplíny a deti to samozrejme zneužívajú. Deti omnoho viac šikanujú, lúpia, týrajú a žiaľ aj zabíjajú. Nie sú neposlušnejšie, ale čo je horšie, sú drastickejšie, vypočítavejšie a agresívnejšie. Našťastie, nie všetky a ešte stále ich je menej ako tých, ktoré sú stále detskými deťmi.

Čo ich podľa vás najviac kazí?

Nerada hovorím, že je to dnešná doba, ale neviem to inak pomenovať. Rodičia nemajú na deti toľko času, ako by chceli. Ak si chcú udržať prácu, musia pracovať tak, ako sa to vyžaduje a prísť domov o štvrtej je často iba ich zbožné prianie. Potom sú tu vonkajšie vplyvy, ktorým sa dá len ťažko brániť. V televízii vysielajú filmy s brutálnymi vraždami či sexom aj o jedenástej doobeda, v novinových stánkoch vidia deti pornočasopisy, na sexe je postavených veľa reklám, kladie sa dôraz na materiálno… Dnešné deti si príliš uvedomujú svoje práva a prehliadajú povinnosti, lebo vedia, že za ich nedodržanie nebudú sankcionovaní. Stávajú sa z nich nezdravo sebavedomí jedinci, vyvyšujúci sa nad ostatných iba preto, lebo pochádzajú z lepších finančných pomerov. Najvypuklejší je tento problém práve na školách.

Sú za zmenou detí aj rozprávky? Kedy tie klasické o Snehulienke či Popoluške vystriedali kreslené Witch ci Spiderman. Na akej rozprávke ste vyrastali vy?

Aj rozprávky sa vyvíjajú. Kým tie klasické si kedysi rozprávali medzi sebou dospelí, dnes ich čítame už iba najmenším a väčšie deti majú zase rozprávky modernejšie. Spoločné majú jedno – víťazstvo dobra nad zlom. Tak si to praje každý bez rozdielu veku aj v bežnom živote. Ja som vyrastala na Kukovi, Filmárikovi a Filmuške, Raťafákovi Plachtovi, klasických kreslených rozprávkach. Knižné som zhltla asi všetky, ktoré v tom čase boli na trhu. Úplne prvou bolo Žabiatko.

Už v roku 2007 ste napísali Jednu rozprávku (pre dospelých). Sú uletené rozprávky pokračovaním tohto blogu? Alebo vtedy išlo len o pokus?

Nie, nie. Rozprávka pre dospelých neodštartovala Uletené rozprávky. Bol to iba taký blog.

Začínali ste ako blogerka. Teraz vám vyšla knižne už druhá kniha. V čom je rozdiel? Prečo ste sa rozhodli vydať svoje texty a blogy aj v papierovej podobe?

Vydala som iba časť blogov o Cicuške. Dobre sa čítali na internete, malo o ne záujem viacero vydavateľstiev, tak som si povedala – prečo nie? Pridala som k nim nepublikované časti, čosi dopísala, prepísala a kniha bola na svete.

Kedy ste začali písať na blog? Čo bol prvotný impulz?

Blog som začala písať v roku 2006. Páčilo sa mi, že ľudia píšu pod svojim menom, fotkou, majú spätnú väzbu… Nakopol ma môj syn otázkou, prečo používame slovo „smajlík“, keď slovenčina má krásne „smejko“. Uverejnila som to ako prvý pokus, ľuďom sa to páčilo, tak som sa pustila do blogovania. Písanie sa mi stalo akousi psychohygienou.

Ako vás prijala blogerská komunita?

Vtedajšia blogerská komunita mala omnoho vyššiu úroveň ako prispievateľov, tak i diskutérov. Boli ľudia, ktorým sa moje veci páčili, iným nie. Čím vyhrotenejšie boli témy, tým ostrejšie boli reakcie. Niekedy to bolo dokonca iba čierne alebo biele.

Diskusie bývajú niekedy dosť drsné, ako ich zvládate? Čítate ich ešte?

Boli drsné a trvalo mi určitý čas, kým som sa naučila deliť ich na opodstatnené a zbytočné. Dnes už nepíšem blogy, no i tak sa často stretávam v mojej práci s reakciami, ktoré nie sú ničím iným, iba „kopnutím si“ do autora či rovno celého média. Veď keď je to anonymné… Pripraviť sa však na to nedá nijako, treba si to odžiť na vlastnej koži.

Vaša postava Cicušky si získala tisícky čitateľov. Ako vznikla?

Vznikla sledovaním dievčat v MHD. Bavili sa o tom, či pôjdu do Auparku alebo Polusu. Bola to zjavne ich téma dňa, tak som sa toho chytila a napísala krátky článok. Ľudia si vyžiadali pokračovanie a Cicuška bola na svete.

Prečo má podľa vás taký úspech?

Lebo sa na nič nehrá. Je taká, aká je, povie všetko na rovinu, je iná. Ľudia majú radi inakosť a najradšej, ak je trochu primitívna. A to Cicuška na prvý pohľad je. Je to oddychovka, pri ktorej netreba uvažovať, čo tým chcel autor povedať. Jednoducho má ľudí iba pobaviť, skrátiť im chvíľu.

Je Cicuška prototypom dnešných Bratislavčaniek?

Ale nie. Práveže veľa cicušiek nie je z Bratislavy! Taká Cicuška sa nájde aj v tej najmenšej dedinke. Stačí, aby sa trochu odlišovala, mala väčšie ambície, obliekala sa inak, inak myslela.

Autori často priznávajú, že pri svojej tvorbe čerpajú najmä zo svojich životov a skúseností. Do akej miery sú autobiografické vaše knihy? Odzrkadľuje sa v nich váš spôsob života a situácie, ktoré ste zažili?

Nepopieram. Po niektoré situácie som nemusela chodiť ďaleko, stali sa práve mne. Zväčša to boli trapasy. Ak som sa na nich vtedy zasmiala, povedala som si, toto tam dám! Môj spôsob života je však diametrálne odlišný od Cicuškinho. Ale priznám sa – niekedy by som s ňou na chvíľu menila. Ako taká oddychovka od bežných starostí by to bolo fajn.

Olivia Olivieri – sa preslávila najmä svojím blogom na blog.sme.sk. Tam publikovala sarkastické texty o Cicuške – blond pipinke z Auparku. Získala si čitateľov až do tej miery, že jej príbehy vyšli aj knižne. Nedávno vydala ďalšiu knižku, ktorá je venovaná pre deti. Knihy vydáva pod svojim pseudonymom bratislavská autorka, pod ním publikuje aj na webe.

Zaujímavé linky:

Roland Kyška: Stále tu je partia „sponzorov“, ktorí si kamarátstvom s politikmi zabezpečili peniaze

John Virapen: Acylpyrín vás môže zabiť skôr, ako sa dostanete k dverám lekárne

Waris Dirieová: Ach, mamička, ako ti to mohli urobiť?

Pavel Hirax Baričák: Nepíšem literatúru a už vôbec nie hodnotnú!

Richard Müller: Umenie má ľudí nútiť k zamysleniu

Gustáv Murín: Stretnutie s Černákom bolo pôsobivé

Juraj Červenák: Dávne príbehy a boje junákov od Hrona zahanbia aj vojnu s Mordorom