Vydavateľ Brenkus: Súčasná próza je akoby postmoderná, dezorientovaná
Chce prinášať kvalitnú literatúru. Vydáva preto tituly, ktoré majú pridanú hodnotu, aj keď vie, že na nich nezarobí. Musí sa však pozerať aj na kvalitu diel, ktoré dnes vznikajú. Sám hovorí, že ak by mal vydávať len autorov na svetovej úrovni, išlo by o dvoch-troch spisovateľov. Vydavateľ, prekladateľ a spisovateľ Radovan Brenkus.
Prečo ste sa rozhodli založiť vydavateľstvo?
Dôvodov na založenie vydavateľstva bolo viac, spomeniem aspoň jeden z najdôležitejších: aby autor nestrácal čas oslovovaním vydavateľstiev, ktoré mu ani neodpovedia, že rukopis nestojí za vydanie. O vydaní rukopisu v Pectuse skutočne rozhoduje len jeho umelecká kvalita, nezanevreli sme ani na poéziu. Autorovi nepomôže lobovanie, ani keď je rukopis podpriemerný. Môže sa obrátiť iba ak na známych u druhého vydavateľa. Takých rukopisov je totiž väčšina a nemožno byť spoločensky úspešný s najpredávanejším titulom i úspešný v literatúre. Odhliadnuc od výnimiek jedno vylučuje druhé. Samozrejme, môžeme vytlačiť a prípadne distribuovať akúkoľvek knihu, ak zákazník za ňu zaplatí, ale bez loga Pectusu. V takom prípade za obsah knihy nezodpovedáme. Zároveň si treba uvedomiť, že jedna vec sú prísne kritéria na vydanie diela a druhá, čo sú schopní autori ponúknuť.
A sú schopní ponúknuť niečo, čo spĺňa vaše kritériá?
Realita býva o kompromise, odporúčaniach redaktorov. Keby sme mali vydávať výlučne diela na svetovej úrovni, mali by sme možno dvoch-troch slovenských autorov, pri ktorých by sme skončili. Osobne nemusím byť úplne stotožnený s vydaným titulom, no snažíme sa hoci z pôvodnej tvorby prinášať to najlepšie, čo máme.
A aká je situácia medzi vydavateľstvami na Slovensku?
Nijakú nevnímam: ani nespolupracujú, ani si nekonkurujú. Každé z nich má svoje problémy, determinované tým, či je alebo nie je zamerané na vychytené publikácie. Vydavateľstvo Pectus pri nízkych knižných nákladoch, určených náročnejším čitateľom, nemôže uvažovať o zisku, inak by konečná cena pre spotrebiteľa, už aj tak vysoká, bola neúnosná. Príjem za knihu je pod hranicou celkového finančného nákladu na ňu. Pomáhame si sponzormi, dotáciami z domácich a zahraničných grantových systémov. Iná cesta nie je, keďže nechceme vydávať knižné šlágre. Naším hlavným cieľom je, obrazne povedané, dostať niekoľko cédečiek Mozarta medzi fajnšmekrov, a nie ponúkať MTV cédečká. Zápasíme s problémom, aby práve táto klientela vedela o našich knihách.
Aký je náklad kníh, ktoré vydávate? Je o ne záujem? Aká je na ne odozva u čitateľov?
Náklady sa pohybujú od 300 do 600 kusov. Čím je náklad vyšší, tým je výrobná cena jedného výtlačku menšia. Pri vlastných investíciách sa teda zarába zhruba od 2000 kusov vyššie. Záujem o pectusovské tituly je, hoci nie v takej miere ako o pop-tituly. Hádam ešte nevymreli múzickí či intelektuálni čitatelia na Slovensku (smiech). Odozvy klasických čitateľov alebo čitateľov-kritikov bývajú rôzne, tak to má byť. Niekedy je to len o páči sa mi to alebo nepáči, inokedy o objektívnejšom hodnotení. Omnoho dôležitejšie je, aby sa o publikáciách písalo, aby sa o nich vôbec vedelo. Koniec koncov, čitatelia ich môžu hodnotiť priamo na našich stránkach www.pectus.sk, postupne pripravujeme, aby si v knihách (aspoň od roku 2009) mohli zalistovať ako v reáli a tak prečítať ukážky.
Ktorá kniha, čo vyšla vo vašom vydavateľstve, je vaša najobľúbenejšia? Ktorú máte najradšej?
Bolo by odo mňa sebecké, keby som povedal, že práve tá, ktorú som preložil, hoci od takej knižky sa nedá úplne odpútať. Prirastie vám k srdcu akosi viac. Tak ako chirurg dodržiava nepísanú zásadu, že neoperuje príbuzných, ani ja si v Pectuse nedovolím vydávať vlastnú tvorbu. Skrátka, nemám svoju najobľúbenejšiu knihu ani z iného vydavateľstva. Nejestvuje totiž dokonalé dielo. Aj vo svetových románoch nájdete slabé miesta. Autor sa s dielom jedine rozlúči. Raz ma uchváti Mozartovo Rekviem, inokedy jedna fúga od Bacha. V tej chvíli môžem mať najviac rád Vivaldiho. Je tak jeho dielo, čo počúvam, moje najobľúbenejšie? Hoci taký pocit skrsne, uvedomím si, že každý geniálny autor je svojím spôsobom dokonalý a výnimočný. Nedá sa rozhodnúť, ktorý je lepší, vždy ide o iný typ vytrženia. Aj keď absolútna dokonalosť nie je možná, mali by sme sa o ňu pokúšať. Až keď človek uvidí obrazy povedzme v Louvri, uvedomí si silu ľudského ducha. Podobne by som mohol vymenovať aspoň dvoch-troch obľúbených poetov či prozaikov rôznej národnosti.
Aká je dnešná literatúra na Slovensku?
Súčasná, nielen slovenská próza je akoby postmoderná, dezorientovaná. Keď odhliadneme od významných svetových diel, pojem postmoderny znamená všetko i nič. Taká literatúra bez východiskovej koncepcie nanajvýš tvorivo zobrazuje realitu, aj to na báze intelektuálnych, často obohraných špekulácií. To je záležitosť, ktorá mi nikdy nevoňala. Mám rád, keď literatúra nie je odtrhnutá od života. Málokto bude so mnou súhlasiť, ale prikláňam sa k názoru, že slovenská literatúra „končí“ Jašíkom, eventuálne Pankovčínom. Neprezradím nič nové, keď poviem, že naši prozaici sa buď chytia výbornej témy a akosi ju nevedia spracovať, alebo sú bravúrnymi štylistami, ktorí nudia obsahom. Ich tvorba môže byť vhodným študijným materiálom. Prečo by nie: nikde nie je napísané, že literatúra nemôže čerpať zo seba samej.
A kritika to nereflektuje?
Oficiálna kritika si to možno uvedomuje, ale uvádza svoje mená. Kritici sa de facto nachádzajú v nezávideniahodnej situácii, chýba im totiž literárna paradigma, ideál, s ktorým by mohli porovnávať ostatné diela. Okrem nich si azda nikto neuvedomuje, aké problémy sú spojené „len“ so zhodnotením celoročnej tvorby. Navyše, keď si uvedomíme fakt, že i beletristická produkcia rastie závratným tempom, zadefinovanie ďalšieho hodnotiaceho kritéria by viedlo k novej monografii. Preto súčasná literatúra pôsobí dojmom, akoby sa nevyvíjala. Jej stagnácia je dôsledkom autorov, upätých na svoje videnie, a autori bez zdravého individualizmu sú vlastne zosobnením spoločenských podmienok.
Populárna literatúra vás neoslovuje?
Proti populárnej (väčšinovej) literatúre som nikdy nič nemal. Dopyt vytvára ponuku a trhový mechanizmus si vždy nájde cestičky, ako čitateľovi doručiť trebárs oddychovú knihu. Brojiť v terajších ekonomických okolnostiach proti populárnym titulom je rovnako naivné ako myslieť si, že sa osvetou alebo iným pôsobením takpovediac zhora odstráni celosvetový problém narkotík. Je vyslovene na konečnom spotrebiteľovi, či si kúpi knihu. Aj voľba titulu spočíva na jeho pleciach. Druhá vec, že dopyt po populárnej literatúre značne presahuje záujem o náročnejšie novinky. Dnešný čitateľ tak či tak zostáva na vrchole knižného reťazca. Možno ho oklamať len raz, druhýkrát po autorovi nesiahne. Neraz má na titul lepší nos ako kritici, ktorí nemenej kĺžu po povrchu diela. Literatúra isto nie je jednoduchým javom, táto umelecká forma spoločenského vedomia sa nedá vnímať čiernobielo. Literárna veda taktiež musí znášať riziko, že už pokus o uchopenie umŕtvuje živý organizmus. Mnohotvárnosť a širokospektrálnosť literatúry sa prejavuje medziiným v tom, že mnohé diela sa pohybujú na hranici populárnej a vážnej literatúry (v slovenskej napr. Hvorecký, Bilý). Osobitnou kapitolou je poézia. Tá so súčasnými autormi (napr. Gregor, Buzássy, Podracká) má skutočne vysokú úroveň, vďaka ktorej sa za ňu nemusíme hanbiť ani pred inými národmi.
Okrem vlastnej tvorby aj prekladáte. Prečo? Podľa čoho si vyberáte diela, ktoré prekladáte?
Literárny preklad je tvorivé dobrodružstvo, výzva, nakoľko som schopný iný autorský priestor so všetkými farbami, chuťami a vôňami pretransformovať do rodného jazyka tak, aby som doň nevniesol vlastné autorstvo. Bez empatie to nejde, perfekcionistické ovládanie druhého jazyka nestačí. Zvlášť v poézii. Možno povedať, že prekladateľ-básnik preloží všetko, ale prekladateľ-prozaik, ktorý sa zväčša drží zaužívaných slovných zvratov, už nie. Literárne umenie sa v ničom nelíši od ostatných druhov umenia. Tak ako Chopin môže osloviť Američana, Nemca či Japonca, rovnako môže osloviť Verlaine. Báseň je v tomto zmysle nezávislá od jazyka. Jazyk je len jej prostriedok. To, že si na rozdiel od ostatných prostriedkov vyžaduje preklad, aby mohla byť sprostredkovaná iným národom, je iba zdanlivá nevýhoda literatúry. Predstavme si modelovú situáciu pri predpoklade, že Američan, Nemec či Japonec sú ideálne rovnakí čitatelia s rovnakým rozpoložením. Potom tá istá báseň na svetovej úrovni, keď si ju prečítajú v rodnom jazyku, musí na nich zapôsobiť rovnako. Ak by sa tak nestalo, chyba by bola výlučne v jednom z troch prekladateľov. Keby bolo možné navodiť takúto situáciu, vedeli by sme ľahko zistiť, aká je objektívna úroveň prekladu, ktorý reálne môže originál zatratiť, ale aj spasiť. K poľštine som sa dostal súhrou viacerých náhod, intenzívne sa jej venujem štvrtý rok. Len mládežnícky slang by si vyžadoval osobitnú štúdiu. Dielo na preklad ma musí predovšetkým osloviť. Mám tú výhodu, že nemusím prekladať pre iné vydavateľstvá na objednávku.
Ktorí preložení autori sú vaši „obľúbenci“ a prečo?
Je ťažké stručne opísať, prečo ma na preklad oslovil práve tento poľský autor a nie iný. V každom prípade ma musí niečím, hoci neopísateľným, pohnúť. Zakaždým to niečo má inú povahu, preto v rámci preložených autorov neviem určiť, komu by som dal vyššiu priečku v obľúbenosti. Viem len, že by som neprekladal dielo, v ktorom by sa povedzme na dvadsiatich stranách vykresľovalo, ako sa hrdina prezlieka, aby sa napokon vystrojený dostal na vysnívaný bál. Asi by som sa zbláznil od nudy. Každá krajina mala a bude mať svoju oficiálnu literárnu politiku. Ani Poľsko nie je výnimkou. Mnohí autori dokážu nadchnúť nielen mňa, ale Inštitút knihy v Krakove by ich určite nepodporil. Dobrá literatúra odjakživa kráčala po tŕnistej ceste. Podobne mnohí maliari treli biedu: kým žili, nepredali jediný obraz.
Na konte medzi prekladmi máte titul Rafał Wojaczek : Listy mŕtvemu, knižný výber básní z celoživotnej tvorby tohto autora, ktorého vydanie na Slovensku je raritou. Prečo ste si ho zvolili? Čím vás oslovil?
Wojaczek je už poľská „klasika“ vo svetovej poézii. Nemal to ľahké, za režimu patril medzi zakázaných autorov. On a ďalší traja (Edward Stachura, Andrzej Bursa a Kazimierz Ratoń) tvoria silnú štvorku poľských prekliatych poetov. Každý, kto je uveličený Baudelairom, Traklom, Keatsom a ďalšími prekliatcami, si nemôže neobľúbiť Wojaczka. Čítanie jeho básní je nezabudnuteľný zážitok. Mám rád, keď báseň vystupuje ako samostatné dielo – môžete si ju čítať dookola, a pritom vždy v nej nájdete nové súvislosti. Preklad bol o to viac tvrdým orieškom. Navyše, Wojaczkove tvorivé nápady a básnické postupy sú nezameniteľné s iným básnikom. Mali by po ňom siahnuť najmä naši mladí poeti, ktorí zamýšľajú uspieť v poézii. Možno sa tak poniektorí chytia za hlavu, keď zistia, že doteraz objavovali Ameriku. Revolta vo Wojaczkovom podaní je vzburou proti akémukoľvek spoločenskému systému. Za drsnou erotikou sa ukrýva úcta k žene, za prorockými víziami pravda a za svojráznym nihilizmom šialená túžba po živote. Nepochopí to len ten, kto s ním neprežije jeho básne. Pravda, stále sa objavia hlasy, čo budú proklamovať, že poézia, krása a nádej sú jedno a to isté. Vari umenie je takéto ploché zobrazovanie skutočnosti? Zvyčajne z tohto presvedčenia, ktoré samo zostáva vo vlastnom schematizme, vyplývajú výhrady k „bezvýchodiskovej“ poézii. Osobne som nikdy neveril „básnickej“ šablóne s jednoznačne definovanou nádejou. Každá minca má totiž dve strany, zrejme ani naša existencia nie je na tom ináč. Wojaczkovo koketovanie so smrťou nemusíme považovať za výplod mladosti. V jeho stvárnení vlastne nejde o niečo, z čoho sme už vyrástli, skôr sa javí ako univerzálny existenciálny problém, čo trvalo zostáva súčasťou života.
Kedy ste začali prekladať?
Do časopisov som začal prekladať už v roku 2007. Bol som pozvaný ako autor do Poľska na literárne sympózium, kde sa mi zapáčila myšlienka vzájomnej spolupráce, pokiaľ ide o prezentácie autorov po oboch stranách. Praktické skúsenosti v preklade naďalej získavam priamo v teréne medzi poľskými literátmi.
Na ktorý svoj preklad ste najviac hrdý?
Zrejme na preklad spomínaného Wojaczka, ktorého básne si priam žiadali analytický prístup s matematickou presnosťou. Prekladateľ vždy stojí pred dilemou, nakoľko môže byť preklad doslovný, aby sa zachovali všetky významové nuansy originálu, a nakoľko voľný (tvorivý), aby nestratil na jazykovej prirodzenosti. Najťažšie je vystihnúť správnu mieru. Nie nadarmo sa cituje téza od Blahoslava Hečka, že s prekladom je to ako so ženou: buď je verná, alebo krásna. Prečo sa však nepokúsiť o nemožné, hoci ani preklad nikdy nie je dokonalý? Vari neexistuje žena, ktorá by bola verná i krásna? Málokto tuší, koľko úsilia si vyžaduje takmer ideálny preklad. Na jednej strane som si musel pomôcť metódou spätného prekladu, ktorá umožňuje jednoznačnú voľbu medzi viacerými „rovnoznačnými“ formuláciami, a na druhej spoľahnúť sa na vlastné básnické skúsenosti.
Keď nepracujete, vezmete si ešte knihu?
Len čo si nájdem trocha času, knihe dávam prednosť pred rozhlasom i televíziou. Hovorené slovo je pre mňa prchavé. Siahnem po knižke aj vtedy, keď treba na ňu napísať niekoľko kritických poznámok. Recenzistiku však pestujem príležitostne. Obľúbených autorov mám neúrekom. Naposledy ma od Máraia nadchlo Esterino dedičstvo, omnoho viac ako Sviece dohárajú. Chcem si ešte prečítať ďalšiu knižku z dielne Irvina D. Yaloma. Čo sa týka relaxovania, moje aktivity mi veľmi nedovoľujú, aby som sa úplne odpútal od práce. Možno mám nábeh na workoholizmus (smiech). Som presvedčený, že isté veci sa nedajú realizovať bez sebaobetovania. To neznamená, že by som si nenašiel čas hoci aj na divadlo či film.
 |
Radovan Brenkus – sa narodil 30. januára 1974 v Bardejove. Študoval na Prírodovedeckej fakulte Univerzity P. J. Šafárika, v odbore matematika a fyzika. |
Zaujímavé linky:
Pánu kráľu, daj Wojaczka – Daniel Hevier o zbierke Listy mŕtvemu
Katarína Džunková: Nároky na mladú slovenskú literatúru sú veľmi nízke
Peter Karpinský: Čerpám z dieťaťa v sebe
Olivia Olivieri: Cicuška sa nájde aj v tej najmenšej dedinke
