Radoslav Tomáš: Poézia nie je zisková, je to záležitosť menšiny

Ak by písal prózu poznalo by ho pravdepodobne celé Slovensko. On si však vybral ťažšiu cestu a venuje sa poézii. Aj napriek tomu si ho všimli viacerí poradcovia v rôznych literárnych súťažiach, ktoré vyhral Radoslav Tomáš.

Pripravuješ novú zbierku. Ako si na tom s prípravami?

Každý deň inak. Nikdy neviem, čo ma osloví, čo bude impulzom na novú báseň. Písanie u mňa nemá vyhradený pracovný čas, ktorým sa riadi, prichádza spontánne. No ak mi už v hlave skrsne nápad, treba na ňom pracovať. Niekedy to trvá dvadsať minút, inokedy pár mesiacov. Neviem teda naisto, či sa dá hovoriť o príprave. Skôr je to o tom, ako si s nápadom potykám, ako sa dohodneme na spolupráci, čo dá on mne a čo mu prirobím ja. Toto je pre mňa asi najpodstatnejšia časť pri písaní.

Kedy by mala vyjsť?

S vychádzaním je to vždy problematické. Keď som prišiel do vydavateľstva ako neznámy človek, chvíľu na mňa pozerali, či som v poriadku, či nemám nejaký problém, že píšem a chcem to aj vydávať. Nakoniec som si zohnal posudky pre grantovú komisiu a išlo sa do toho. Podarilo sa to. Ale poézia nie je zisková, je to záležitosť menšiny. A ochoty vydavateľov. Je teda jasné, že ak autor či autorka budú sedieť kdesi doma na gauči a čakať na ponuky, možno krásne zostarnú s večnými slovami na papieri, ale bez viditeľného výsledku. Treba sa ísť pýtať, zisťovať možnosti, hľadať. Rovnako aj ja práve rozmýšľam, ako to s vydaním urobiť čo najlepšie, obzerám sa. Konkrétny dátum teda neviem povedať.

Keby si ju mal charakterizovať, čo ju bude odlišovať od predchádzajúcich?

Chcel by som, aby bola viac uvoľnenejšia. Keď to mám ale povedať širšie, prvá kniha predstavuje zozbieranie toho, čo som mal, ako to už pri debutoch často býva. Druhá je odrazom môjho záujmu o mytológiu a príbehovosť v poézii. V tomto rukopise pracujem s autorskou identitou básní – mali by mať každá svojho autora či autorku. Začalo to ako hra, v ktorej som si chcel vyskúšať rôzne autorské pozície a štýly, nakoniec je z toho projekt na knihu. No napriek tejto hravosti je tam viac rovín – či už je to tá autorská a rodová identita, štýlová rôznorodosť, alebo forma komunikácie, keďže niektoré básne publikujem na internete pod vymyslenými menami prostredníctvom statusov na sociálnych sieťach. Od tohto celého komplexu sa bude odvíjať aj názov, pracovne zatiaľ rukopis nazývam Statusové hlásenia.

Kedy si na nej začal pracovať?

Neviem presne určiť hranicu, kedy som písal nejaké básne a kedy sa to zlomilo, že pracujem na zbierke. Písanie je z môjho pohľadu aj o výpovedi, o akomsi postoji k svetu okolo, ako ho vnímam a ako s ním komunikujem. Kniha je potom uzavretím jednej kapitoly, obdobia. Jednoducho nie som ten typ človeka, ktorý si jedného dňa povie – idem napísať knihu a bude o takýchto a takýchto témach.

Tvoja poézia

Ako a kedy si sa dostal k poézii?

Asi ako väčšina ľudí v puberte – zamiloval som sa a potreboval to zo seba dostať. Keď som potom vstúpil do knižnice a prvýkrát si odtiaľ požičal poéziu, aby som vedel, ako na to, akosi som tušil, že to možno dopadne vážnejšie. Následne som sa ocitol v literárnom klube a už to išlo.

V jednom rozhovore si povedal, že si nemal čo dať dievčaťu na meniny, a preto si začal písať. Ako to s ňou dopadlo? Zaujal ju tvoj darček? 🙂

Zaujal. V tom období to funguje tak, že nech je báseň akákoľvek, ak je napísaná pre toho človeka, je najlepšia na svete. Dnes máme priateľský vzťah a ja som rád, že tie prvé básne si necháva pre seba. 🙂

Ak by si mal charakterizovať svoju poéziu, aká by bola?

Snažím sa byť čo najúprimnejší. To je celé. Každý človek si v básni nájde niečo iné, čo ho zaujme, a podľa toho si ju pre seba aj pomenuje. A tak je to dobre.

Máš literárny vzor?

Prvé knihy poézie, ktoré som chytil do ruky, boli od Štefana Strážaya. Je to básnik, ktorý ma zasiahol možno viac, ako som schopný na sebe rozpoznať. Myslím si však, že ľudia, ktorí to s písaním myslia vážne, si skôr či neskôr nájdu vlastný rytmus, melódiu verša, lexiku, témy, štýl atď. Proste to, čo ich bude robiť osobitými.

Ako to myslíš?

Ján Šimonovič napríklad hovoril, že poézia nie je katedrála, ale šelest, ktorému v tej katedrále načúvame. Každá katedrála znie inak, rovnako ako každý básnik a poetka píšu inak. A o túto osobitosť ide. Potom sa už nedá hovoriť o vzoroch a vplyvoch, to by sme mohli povedať, že všetci dodnes kopírujeme šlabikár, z ktorého sme sa naučili písať. Mne ide o dobrú poéziu. A je mi jedno, či je to etablovaná a známa poetka Mila Haugová, alebo zatiaľ neznámy začínajúci básnik Michal Molnár. Z môjho pohľadu píšu obaja básne, ktoré ma oslovujú svojou osobitosťou, sú teda určitým spôsobom mojimi vzormi.

Ty a literatúra

Môže človek v tejto chaotickej dobe myslieť poeticky?

Niekedy mám taký pocit, že ľuďom sa zdá každá doba chaotická, že vždy sa niečo mení a „upadajú“ akési hodnoty. Ironicky musím dodať, že o desať rokov možno aj ja budem s nostalgiou spomínať na rok 2010, aké to bolo vtedy super. Snažím sa čítať čo najsúčasnejšie veci a vždy viem nájsť autorov a autorky, ktorých poetika ma osloví. Nemyslím si teda, že poetické myslenie sa nutne spája s dobou, či už chaotickou alebo hocijakou. Ide skôr o autorský postoj k nej, k tomu, ako ho niekto dokáže transformovať do umeleckej formy.

Je ťažké sa dnes presadiť s poéziou na Slovenku?

Nie som si istý, či je to problém iba Slovenska. Jozef Mihalkovič vraví, že poézia nie je chlieb, aby sme ju mali každý deň. To, že by chýbala mne, je v podstate môj osobný problém. Poteší ma čoraz väčší počet takých ľudí ako ja, no ak má človek poéziu ako spôsob komunikácie, asi nerozmýšľa o presadzovaní sa s básničkami. Jednoducho píše. Keby som mal rozmýšľať o tom, čo v budúcnosti vyjde a čo nie, možno by som sa bál ráno vyjsť aj z postele.

Majú o ňu ľudia záujem?

Dúfam, že aspoň niektorí áno.

Dostal si cenu Ivana Kraska. Zdá sa ti, že sa to nejako odrazilo v záujme o tvoju tvorbu?

Veci ako záujem alebo čítanosť sú ťažko uchopiteľné. Čo znamená záujem, ak poézia vychádza priemerne v 500-kusovom náklade? Je to veľa alebo málo? Ako som však spomínal, poézia nie je každodenná záležitosť, či sa mi to páči, alebo nie. Každý a každá si musia vyšliapať vlastnú cestu, vedieť, koľko chcú niečomu takému, ako je poézia, venovať; čo to pre neho/ju znamená. Osobne sa nemôžem vyhovárať na nezáujem, keď tvrdím, že báseň je pre mňa forma výpovede. Na druhej strane si uvedomujem, že ak už takto komunikujem, potrebujem pre to aj niečo urobiť. Nech mi ľudia rozumejú a nech sa k tým veciam dostanú. Sú to spojité nádoby.

Tvoje básne vyšli aj v zahraničí, aký bol na ne ohlas?

Nevyšli knižne, išlo o časopisecky publikované veci. Samozrejme, že vždy ma takáto príležitosť poteší, koho by nie? No neviem, aký bol na ne ohlas. To sa zo Slovenska ťažko sleduje. Dobre to však vyznie, keď niekomu poviem, že mám básne preložené do angličtiny či nemčiny.

Po akých knihách najčastejšie siahaš ty?

Takmer po všetkých. Väčšinou je to próza. Nedávno som dočítal skvelú knihu Petra Karpinského Nanebonevzatie či Hromozvonára Petra Macsovszkého. Karpinského poviedky majú krásnu schopnosť dostať človeka znova takmer až do snových situácii. Na ovocnom trhu možno stretnúť malého princa, v nemocnici ktosi zanecháva stopy po kopytách, muchy sú utajení zlí bohovia. To všetko sa deje obyčajným ľuďom, ktorí platia dane a snažia sa čo najslušnejšie prežiť. Hromozvonár je zasa plný hier – s jazykom, s významami, štruktúrou textu. Je to kniha, kde ožívajú hudobné nástroje, prechádzajú sa medzi nami, každá vec má svoje city a aj ohováranie môže spôsobiť, že sa človek premení na rôsol. Takéto knihy mám rád, ale, samozrejme, tvoria len úzky výber – rád sa začítam aj do románov Harryho Mulischa, próz a komiksov Neila Gaimana či rozprávok Arnodla Lobela atď.

A z poézie?

Z poézie sa snažím prečítať všetko, k čomu sa dostanem. Zaujala ma kniha Márie Ferenčuhovej Princíp neistoty, ktorú pokladám za jednu z najlepších básnických kníh v poslednom období. Jej presné a citlivé vyjadrenia, tvrdá sonda do života v rodine a meste, odosobnený a pritom úprimný jazyk sa ma silno dotkli. Napriek ohromnej racionalite som v tej knihe našiel viac citu ako kdekoľvek inde. Ale je toho oveľa viac, často mám rozčítaných niekoľko kníh naraz, ktoré nosím v taške a podľa potreby a chuti čítam.

Radoslav Tomáš – narodil sa 29. decembra 1982 v Poprade. Na jeho poéziu ste mohli naraziť na viacerých miestach – v Literárnych krokoch, Dotykoch, Slove mladých, Slovenskom rozhlase a rôznych zborníkoch. Ocenili ho za ňu aj na viacerých súťažiach, a to napríklad na Wolkrova Polianka, Literárna Senica L. Novomeského, Akademický Prešov, Literárny Zvolen, Múza, Poetický květen. Študoval žurnalistiku v Bratislave. Jeho básne vyšli aj knižne a to v zbierke Chlapec či Vlčie svadby.