Písal sa rok 2002 a ja som sa nudil na vysokoškolskom internáte, ktorý bol mojím dočasným domov. Preto som sa zastavil u susedy, ktorá bola hlboko pohrúžená do akejsi knihy. Na otázku, čo to číta, neodpovedala. Namiesto toho mi prečítala krátku pasáž z inkriminovanej knihy. Bol to len krátky úryvok, ale úplne stačil na to, aby vo mne vzbúril vlnu nevoľnosti, odporu a hrôzy. Autorka knihy jednoduchými slovami opisovala, ako ju v troch rokoch podrobili ženskej obriezke. Ako ju doživotne bezdôvodne zmrzačili len na základe pochybnej tradície. Neskôr som si knihu prečítal celú, ale túto pasáž som preskočil. Raz v živote stačilo. Kto by si bol pomyslel, že o osem rokov neskôr budem sedieť oproti žene, ktorá to celé prežila? Ktorá napísala knihu Púštny kvet. Ktorá donútila celý svet uvedomiť si hrôzu ženskej obriezky. Waris Dirieová – Somálčanka, nomádka, supermodelka, ambasádorka OSN v boji proti ženskej obriezke, ale hlavne neuveriteľne silná žena, ktorej príbeh uchvátil milióny ľudí na celom svete. PS: Zapojte sa do súťaže o jeden z podpísaných výtlačkov Púštneho kvetu! Súťažnú otázku nájdete na konci rozhovoru!
Technická poznámka: Rozhovor je výsledkom dvoch tlačových konferencií, na ktorých dostávala Waris Dirieová otázky úplne náhodne podľa toho, čo práve napadlo prítomným žurnalistom. Otázky preto nie sú zoradené chronologicky, ale tématicky na základe mojej najlepšej vôle a svedomia.
Podarilo sa vám zaspať v tú noc pred vaším slávnym interview v roku 1997? (Interview, v ktorom Waris Dirieová prvýkrát rozpovedala svoj príbeh a opísala ženskú obriezku. pozn. -js-)
Jasné. Bola som na to pripravená. Bola som pripravená na to najlepšie, aj na to najhoršie, čo sa mohlo stať. Jednoducho som im ukázala svoj život a povedala: „Nech sa páči, takto to bolo.“ V tej chvíli som už bola pripravená.
Teraz už robíte množstvo interview. Ale ako ste sa cítili počas toho prvého. Toho, ktoré zmenilo váš život?
Nervózne. Bola som skutočne nervózna. Nebola som si istá, ako zareaguje svet. Čo sa vlastne stane. Kto po mne skočí, kto ma bude chcieť prenasledovať. Bolo to úplne neznáme. Jednoducho som nevedela, čo sa stane, len som dúfala, že to dopadne dobre.
Hanbiť sa? Nie, v tejto knihe nie je žiadna hanblivosť. Keď rozprávate takýto príbeh, tak nemôžete byť hanblivá. A ja som nerozprávala len o svojom živote, ja som rozprávala v mene miliónov malých dievčatiek, ktorým sa to stáva každý deň. Neustále som musela myslieť na ženskú obriezku ako na globálny problém, ktorý sa týka miliónov, nielen mňa.
Pamätáte si ešte moment, kedy ste sa rozhodli definitívne sa vzdať kariéry modelky a stať sa ambsádorkou boja proti ženskej obriezke?
Samozrejme. Ak ste boli ako dieťa vystavené tak strašnému teroru, myslím, že to s vami už navždy ostane. A od toho dňa, kedy sa mi to stalo, som vedela, že ak ostanem na žive, tak urobím čokoľvek, aby som proti tomu bojovala. Vedela som to od toho momentu.
A mal by som ešte jednu otázku. Ako môžu v tomto boji pomôcť bežní ľudia zo strednej Európy? Niekto zo Slovenska si prečíta váš príbeh, ktorý ho inšpiruje a chcel by pomôcť. Čo môže spraviť?
Toto je veľká otázka, ktorú dostávam veľmi často a skutočne ju nenávidím. Vysvetlím prečo. Myslím, že každý, kto žije na tejto planéte môže niečo urobiť. Ja nemôžem ľuďom vravieť, čo by mali a čo by nemali robiť. Môžem len povedať, že ja som vedela, čo musím vo svojom živote spraviť. A netýka sa to len mňa, týka sa to mojej rodiny, celého sveta. Myslím si, že každý z nás môže spraviť mnoho, len sa musí každý sám rozhodnúť, či to chce spraviť alebo nie. A čo sa týka ženskej obriezky, tak v prvom rade potrebujeme zákony. Neviem, ako je to so zákonmi v tejto krajine, ale musíme informovať ľudí, vzdelávať ich, pretože som si istá, že aj vy ste už minimálne raz v živote stretli človeka, ktorý vôbec netušil, že niečo ako ženská obriezka vôbec existuje. Myslím, že čím viac sa o tom rozpráva, tým viac tlačíme na politikov, aby s tým niečo urobili. Je toho toľko, čo môžeme spraviť, ale ja vám nemôžem nadiktovať, čo by ste mali spraviť priamo vy. Ja len viem, čo musím robiť ja a to robím.
Ako by ste zhodnotili situáciu v oblasti ženskej obriezky? Čo sa zmenilo odvtedy, čo ste o nej začali rozprávať?
Stačí porovnať situáciu s tou pred pätnástimi – šestnástimi rokmi – keby som vtedy vošla do miestnosti, pochybujem, že by niekto z vás vôbec tušil, čo to ženská obriezka je. Dnes sa pozrime na nás všetkých, koľkí sme sa tu zišli. Celý svet sa zaujíma o tento problém, ľudia z celého sveta bojujú na každom fronte, mnohí sa snažia pomôcť. Takisto sa zmenili zákony a to dokonca aj v Afrike. Takže zmenilo sa toho veľa. Na druhú stranu musím priznať, že sa toho nezmenilo dosť.
Udalosti, ktoré opisujete v knihe Púštny kvet sa stali už pomerne dávno. Keď sa na ne pozriete z perspektívy dneška, viete povedať, čím ste boli natoľko výnimočná, že ste v sebe našli silu vzoprieť sa svojmu osudu a dosiahnuť to, čo ste dosiahli? Čím ste sa odlišovali od tisícok žien, ktoré postihol v detstve podobný osud ako vás? Čím ste sa líšili napríklad od svojich sestier?
V skutočnosti nie som ničím výnimočná. Ja len verím, že čokoľvek chcem robiť v živote, čokoľvek si želám, tak Boh mi dal jeden život a spravil ma schopnou, žiaducou a skutočne verím, že ak niečo stopercentne chcem, tak to môžem dosiahnuť. Všetko, čo vidíte v mojom živote, je niečím, čo som dosiahla. Jednoducho som zúfalo chcela zmeniť svet, v ktorom som žila. Presne ako ste spomenuli. Nechcela som dopadnúť ako moje sestry. Tie sú beznádejné. Totálne beznájdené. Nič nevedia urobiť a hlavne nič nechcú spraviť. A je to ich rozhodnutie, nikoho iného. Ony sa rozhodli, že chcú, aby ich život bol takýto. Ale ja som to nechcela. Ja som sa cítila, že môžem byť čímkoľvek len chcem. A išla som si za tým, o čom som vedela, že to je správne, a že to mám spraviť. A keď sa mi niečo nepáčilo, tak som vždy povedala: „Nie, toto sa mi nepáči. Toto by tak nemalo byť.“ Je to len o mojej slobode byť takou, akou chcem. Takže ono to nie je o nejakej unikátnosti, je to o tom, ako sa chopíte šancí, ktoré vám život ponúka.
To však robí len málokto…
Áno, to je pravda. Ale prečo? Ja som na to ešte neprišla…
Ja tiež nie. Ďakujem za odpoveď.
Čo vás viedlo k založeniu svojej vlastnej nadácie? Kedy a ako ste sa rozhodli, že potrebujete svoju vlastnú nadáciu?
Keď som napísala svoju prvú knihu a vypovedala svoj príbeh, tak za mnou prišla Organizácia Spojených Národov, či nechcem byť ambasádorkou boja proti ženskej obriezke. V tej chvíli som bola nadšená. Dovtedy o tom nikto nehovoril, všetci sa tvárili, že tento problém neexistuje. A ja som si myslela, že keď sa do toho vloží OSN, tak sa niečo zmení. Že sa na to vrhnú a celý svet sa zmení. Ale nič také sa nestalo. Nedosiahla som výsledky, ktoré som dosiahnuť chcela. Nedostavila sa žiadna satisfakcia, nevzniklo žiadne hnutie. Tak som si povedala, kašlať na nich. A založila som nadáciu. A je to tá najlepšia organizácia, aká existuje. A to nevravím, pretože je moja, ale preto, že je skutočne najlepšia. Je presná a dokáže skutočne pomôcť. A keď chcete niečo vedieť o ženskej obriezke, tak táto organizácia je ako Biblia. Som na ňu skutočne hrdá.
Zaujímalo by ma, či ste sa nestretli s nejakým násilím potom, čo ste začali proti problému ženskej obriezky verejne vystupovať a bojovať. Či sa Vám niekto nevyhrážal, či už násilím, alebo smrťou?
Či som sa bála o svoj život, keď som začala rozprávať o ženskej obriezke? Nie. Obetovala som tomuto boju svoj život, takže nie. Robím to s presvedčením a dôverou. A nikdy som ani nemala žiadne pochybnosti. Ja verím v strážnych anjelov. Nikoho som neobťažovala svojimi činmi a ani oni neobťažovali mňa. Jediným mojím cieľom je rozdávať lásku a na oplátku dostávam zas len lásku. Takže nie, ja sa vlastne ani nemám čoho báť.
Nemali ste niekedy problém, keď ste prišli Somálska ako ambasádorka boja proti ženskej obriezke? Nevyhrážal sa vám niekto?
A kto, do pekla, by mal na to odvahu?!?! Kto?! Nie, nikto sa ma nikdy neopovážil kritizovať za to, čo robím.
Ani v Somálsku?
Nie, ani v Somálsku! Nikdy! Možno občas nejaký bastard na internete, ale na takých kašlem.
Možno preto, že ste vlastne jediná, kto sa skutočne ozval.
Áno, je to možné, ale to predsa nie je dôvod, aby ma kritizovali. Väčšina z nich ma za to skôr obdivuje. Hovoria si: „No do čerta! Tá to dokáže! A možno to dokážem aj ja!“ A v skutočnosti už teraz mnoho, mnoho žien po celom svete bojuje za seba samých, či už v Somálsku, v Keni, v rôznych častiach Afriky. Všade vznikajú malé komunity žien, ktoré sa snažia bojovať proti ženskej obriezke. Oni to všetko videli, takže medzi nimi neexistuje žiadna kritika môjho konania, alebo nebodaj žiarlivosť. Tak to je.
Rozprávali ste sa niekedy so svojím otcom o tom, čo sa stalo? A čo matka? Stretli ste sa s ňou ešte niekedy okrem stretnutia, ktoré ste opísali v knihe?
Takže najskôr k prvej otázke – s mojím otcom sa vlastne nemám o čom rozprávať. On veľmi dobre vie, aká bola situácia a vie o všetkom, čo sa deje v jeho dome. S matkou sa stretávam pravidelne a často. Buď idem ja za ňou do Afriky, alebo príde ona ku mne.
Rozprávate sa niekedy o ženskej obriezke aj s africkými mužmi, alebo je to čisto záležitosť žien. Je vôbec možné sa s nimi o tom rozprávať?
Myslím, že toto je problém, ktorý sa týka každého. Každý by mal prevziať zodpovednosť a každého z nás sa týka. Preto sa nerozprávam len so ženami, ale s každým. Rozprávam sa s mužmi, ženami, deťmi. Snažím sa ich naučiť, vzdelať a informovať o tom, čo sa pri ženskej obriezke deje.
Rozprávate sa so svojím starším synom o Somálsku, o vašom živote?
Ale samozrejme. Veď je súčasťou môjho života, ako by o ňom mohol nevedieť? V skutočnosti mi volal práve včera a plakal. A ja som sa ho pýtala, prečo plače. Potom vysvitlo, že to kvôli knihe, ktorú som mu dala. Len pred pár mesiacmi som mu totižto prvýkrát dala moju knihu. Pretože má trinásť rokov. A to je vek, v ktorom by si už mal začať uvedomovať, aký je svet okolo neho. Veď keď som ja mala trinásť, tak som sa už musela starať sama o seba a ja viem, že on dokáže ešte oveľa viac. Takže, dala som mu knihu, a on mi volá, plačúc, totálne zničený a v depresii: „Toto bol tvoj život, mamička? Toto sa ti stalo? Ach, ako ti to mohli urobiť? Pôjdem a všetkých tam zabijem!“ Takže on vie všetko o mojej minulosti a o mne.
Ako ste vnímala produkciu filmu Púštny kvet a potom aj samotný snímok?
Bol to film, na ktorom som sa nechcela zúčastňovať osobne, pretože bolo skutočne náročné pozerať sa samú na seba, na život a utrpenie, ktoré som zažívala. Preto som si myslela, že je lepšie pre každého, ak sa nezúčastním samotného natáčania.
Ako sa vám páčilo stvárnenie hlavnej role herečkou Liya Kebede?
Myslím si, že odviedla veľmi dobrú prácu. Naozaj zachovala ducha toho, čo mala vyjadriť. Odviedla skutočne perfektnú prácu. Bola milá, bola taká, ako vyžaduje príbeh, ktorý sa o mne natáčal. Takisto aj Sally odviedla veľmi dobrú prácu.
Čo si myslíte, kde sú ľudia šťastnejší? V Afrike alebo na západe? A prečo?
V Afrike sú ľudia oveľa šťastnejší, aj keď nič nemajú. Oceňujú aj to málo, čo majú. Na Západe je 90% ľudí nešťastných. Neviem prečo. Asi preto, že tu neexistuje žiadna rovnováha. Jedni majú strašne veľa a iní nemajú takmer nič.
A kde ste vy šťastnejšia? V Afrike alebo na západe?
Ja som šťastná kdekoľvek, kde sa práve nachádzam za predpokladu, že som zdravá ja, aj ľudia okolo mňa. Skutočne. Ja toho veľa nemám, ani nepotrebujem. Som veľmi vďačná za svoj život, takže nepotrebujem veľa, aby som sa cítila šťastná.
Čo si myslíte o Vašej rodnej krajine – o Somálsku?
Cítim sa totálne smutná zo svojej krajiny. Cítim, že Somálsko je izolované od sveta a že ho svet skutočne opustil. Takže mi je z toho skutočne smutno. Už som tam nebola niekoľko rokov, ale určite tam chcem čoskoro zájsť.
Kde práve teraz žijete? Ste ešte stále so svojím manželom a deťmi?
Toto je trochu súkromná otázka. Žijem v Poľsku so svojimi dvomi chlapcami vo veku 13 a 1,5 roka. Na dôvažok sa ešte starám o dve deti môjho brata, ktoré žijú s nami.
Prečo ste sa rozhodli, že budete žiť v Poľsku?
Neviem! Prečo nie? Všade je to ten istý betón v zemi. Keď som žila v Rakúsku, tak sa ma všetci pýtali, prečo práve Rakúsko. Teraz som v Poľsku a pýtajú sa ma to isté. Takže neviem. Jednoducho sa rada sťahujem. Rada robím všetko tou ťažšou cestou. Možno preto. Mám rada výzvy. A niekedy je to… tvrdé! Sakra tvrdé! Ale viem, že keď to prekonám, tak nabudúce to už bude ľahšie. Mám rada rôzne miesta, rôznych ľudí. Ale viete, čo som si uvedomila? Že všetci sú rovnakí. A mnoho miest na svete je rovnakých. Takže ja už vlastne ani neviem, prečo sa sťahujem.
Možno by ste mohli prísť žiť na Slovensko…
Áno, je tu nádherne! Nevidela som toho zatiaľ veľa a som tu prvýkrát, ale vždy sa ráno postavím na balkón a kričím od rozkoše! (smiech)
(Po krátkej debate o tom, či je potrebné tlmočenie a jednohlasné odsúhlasenie, že nie.)
Ach, sem by som sa mohla veľmi ľahko presťahovať. Totiž poviem vám, čo je najzúfalejšie na Poľsku. Nakupovanie! Všetko, čo kúpim, je zlé! Napríklad kúpim mlieko a až doma zistím, že to je jogurt! A podobne! Ale nevadí, to všetko nás v konečnom dôsledku robí silnejšími.
Chceli by ste mať viac detí? Možno ako Angelina Jolie?
Áno, chcela by som ich veľmi veľa. A nielen svoje. Chcela by som jednoducho vychovávať deti. Adopcia je hlúpe slovo, ale chcela by som sa starať o deti. Chcela by som postaviť v Afrike školu alebo farmu, kde by boli deti a ja by som sa o ne starala, dávala im lásku a vychovávala ich.
Cítite sa stále ako nomádka? V podstate aj život modelky je nomádskym životom, myslíte, že aj modelky sú nomádky alebo to cítia inak ako nomádi v Afrike?
Je to veľmi podobné, keďže modeling je hlavne o cestovaní. Nikdy neviete, kde budete nasledovný deň. A presne toto mi na tejto práci vyhovovalo.
Boli ste modelkou. Čo pre vás znamená krása? Ste matkou dvoch detí, čo pre vás znamená materstvo?
Krása je pre mňa ráno vstať bez bolesti. S vďačnosťou. Pozrieť sa na svoje zdravé deti. Na slnko, ktoré vonku svieti. Krása je jednoduchosť, pretože práve v jednoduchosti je krása. A čo sa týka materstva, tak práve to mi dáva zmysel môjho života a mojej existencie na tejto planéte, takže to si skutočne cením.
Ste ešte v kontakte s Naomi Campbell?
Nie, odkedy som odišla zo sveta módy, tak nie.
Mali ste vôbec niekedy dlhé vlasy?
Dlhé asi nie, ale dlhšie áno. Asi po plecia.
A blond, však?
Presne tak! Zastrihnuté vlasy, odfarbené na blond! Volali ma Guinness, ako to tmavé anglické pivo! Celá čierna, len vrch biely! Aj vlastný syn sa ma bál! (smiech)
Nerozmýšľali ste nad kariérou političky?
Videli ste už niekedy dobrého politika? Ja ešte nie. Takže nie, toto ma skutočne neláka. Chcela by som byť niekým oveľa lepším, ako sú politici.
Dôverne poznáte kultúru Západu. Nestáva sa vám, že keď prídete do Somálska, tak sa cítite vzdialená od vlastných ľudí, od svojho národa? Predsa len máte širšiu perspektívu života, necítite sa odcudzená?
Áno, z časti asi áno. Ale je to spôsobené hlavne tým, že sa od nich líšim úplne prirodzene. Už len spôsob, akým chodím. V Somálsku na mňa ukazujú prstom staré ženy a hovoria si: „Aha, pozri ako chodí. Tá je určite z Kene. Čo si tá o sebe myslí, že kto je? Takto chodiť. Mala by sa hanbiť!“ A potom prídem bližšie a poviem: „Ahojte, ja som Somálčanka.“ Jednoducho všetko ohľadom mňa je iné, odlišné. A to ich provokuje. Neviem prečo, ale nedokážem sa správať ako oni, nedokážem sa tak obliekať, a ani nechcem. Chcem byť len sama sebou. Ja si robím veci po svojom a oni po svojom.
Aký bol najdôležitejší deň vo vašom živote?
Ale no tak! Každý deň je tým najdôležitejším v mojom živote! Veď som predsa živá! Žijem a každé ráno vstanem z postele, a som zdravá, a slobodná a môžem si robiť, čo chcem! Možno deň, keď som porodila svoje prvé dieťa, deň, keď som porodila svoje druhé dieťa, každý deň je nádherný! Ja vlastne nerozumiem otázke „Ktorý deň je najdôležitejší vo vašom živote?“ Čo tou otázkou myslíte? Možno deň, keď som sa narodila, bol tým najdôležitejším v mojom živote? Neviem. Jednoducho každý deň je úžasný.
A teraz len krátka a jednoduchá otázka: Ste šťastná?
(smiech). Ďakujem veľmi pekne za túto úžasnú otázku. Áno, som. Ďakujem, že sa zaujímate.
Moji drahí priatelia. Ďakujem vám za návštevu a za rozhovor. Dovidenia.
Waris Dirieová – narodila sa v roku 1965 v Somálsku v rodine kočovných Nomádov. Vo svojich trinástich rokoch utiekla od svojej rodiny, aby tak unikla dohodnutému sobášu s oveľa starším mužom. Vďaka šťastnej náhode Waris niekoľko rokov pracovala ako slúžka na somálskom veľvyslanectve v Londýne, neskôr získala prácu v miestnom McDonalde. Náhodne ju tam objavil fotograf Terence Donovan, ktorý jej ponúkol fotenie pre kalendár Pirelli. Potom už nasledovala jej rýchla kariéra modelky. V roku 1997 Waris hovorila po prvý raz v rozhovore pre časopis Marie Claire o mrzačení ženských pohlavných orgánov, ktorým prešla ako dieťa. V tomto roku opustila kariéru modelky a sústredila sa na svoju prácu proti ženskej vyriezke. V roku 1997 bola tiež vymenovaná za osobitnú veľvyslankyňu OSN pre odstránenie všetkých foriem mrzačenia ženských pohlavných orgánov. V roku 1998 Waris napísala svoju prvú knihu – Púštny kvet – autobiografiu, ktorá sa stala medzinárodným bestsellerom. |
Tak a na záver sľúbená súťažná otázka. Napíšte nám, v akej krajine momentálne žije Waris Dirieová? Správne odpovede zasielajte na emailovú adresu blog(zavináč)martinus.sk a do predmetu správy napíšte “Pustny kvet”. Súťaž bude prebiehať do budúceho pondelka t.j. 22.11.2010 a vyhrať môžete jeden zo štyroch výtlačkov Púštneho kvetu, podpísaných samotnou autorkou! Tak neváhajte a zapojte sa do súťaže. Držíme palce!
Zaujímavé linky:
Pavel Hirax Baričák: Nepíšem literatúru a už vôbec nie hodnotnú!
Richard Müller: Umenie má ľudí nútiť k zamysleniu
Gustáv Murín: Stretnutie s Černákom bolo pôsobivé
Elizabeth Gilbertová: Manželstvo nie je hra pre mladých
Juraj Červenák: Dávne príbehy a boje junákov od Hrona zahanbia aj vojnu s Mordorom
Eoin Colfer: Najlepšou terapiou je stránka, kde na vás nadávajú