Roland Kyška: Stále tu je partia „sponzorov“, ktorí si kamarátstvom s politikmi zabezpečili peniaze

Je vhodné, aby novinár využívali informácie, ktoré nájde na Facebooku? Ako veľmi je táto sociálna sieť ešte o súkromí? Môžu milionári na Slovensku vzniknúť poctivo? Aj na tieto otázky odpovedá Roland Kyška – autor kníh Slovenský sen a Všetci sme nahí na Facebooku.

Prečo ste sa rozhodli zmapovať sociálnu sieť Facebook?

O Facebooku som počul kedysi od mojich kamarátov z Veľkej Británie a pravdupovediac, nevedel som, na čo by mi mohol byť dobrý. Vytvoril som si konto a dlho som mal len pár priateľov. Potom sa udiali dve veci – jednak sa táto sociálna sieť stala módnou aj na Slovensku, teda priateľov začalo pribúdať, a zároveň som všade čítal správy o tom, ako napríklad pomohla Barackovi Obamovi k postu prezidenta USA, alebo že je platformou na organizovanie opozície v nedemokratických režimoch. Ako novinár, ktorý sa venuje politickým témam, som si začal všímať aj tento rozmer a uvedomil som si, že internet mení naše životy, či si to chceme pripustiť alebo nie. Prišli slovenské prezidentské voľby a internetová iniciatíva Naša prezidentka, neskôr nástup Sulíkovej SaS. Voliči strán, ktoré boli silné v deväťdesiatych rokoch, sedeli v krčme nad pohárikom a čudovali sa, že kdesi na Facebooku sa verbujú voliči bez toho, aby im ktokoľvek načerpal guláš či načapoval pivo. Vytriezvenie prišlo, keď partaj, označovaná za virtuálnu, sa nielenže dostala do parlamentu, ale navyše získala post predsedu Národnej rady.

Bolo dôvodom aj to, že Facebook ako fenomén, ktorý len nedávno ovládol Slovensko je veľmi dobrým faktorom na predaj?

Stávka na istotu by skôr bola kniha o mafii, upíroch alebo niečo z červenej knižnice. O informácie o Facebooku majú možno viac záujem tí, ktorí sa hýbu vo virtuálnom priestore ako doma a tí uprednostňujú monitor svojho počítača alebo iPadu pred tradičnou knihou. Dúfam ale, že oslovím aj tých, ktorí tomuto fenoménu nerozumejú a naopak preferujú čítanie kníh. Napríklad rodičov, ktorí nechápu, čo ich deti na tom internete vidia a čo ich núti vypisovať o každej maličkosti celému svetu. Aj preto je kniha rozdelená do dvoch častí. Prvá opisuje vznik tohto fenoménu a to, ako sa udomácnil na Slovensku. Hovoril som o Facebooku s mnohými politikmi, odborníkmi, spevákmi i spisovateľmi. Druhá časť je možno skôr taký manuál, aj keď… Je vôbec možné urobiť návod k niečomu, čo sa bez varovania neraz zo dňa na deň zmení? Veď len pred pár dňami Mark Zuckerberg oznámil ďalšiu vážnu zmenu a novú podobu profilov užívateľov.

Keď ste pripravovali knihu, bolo vašim zámerom vytvoriť návod, pre tých, ktorí tam nie sú?

Predovšetkým som chcel, aby sa zamysleli nad tým, ako môže Facebook zmeniť ich život. Nikdy predtým ľudia neboli ochotní tak radikálne zľaviť z požiadaviek na svoje súkromie. Akoby sa zbláznili ich zrkadlové neuróny a po vzore ostatných si bez pudu sebazáchovy začali vytvárať novú, virtuálnu identitu. Kniha nie je návodom v pravom slova zmysle. Vysvetľujem síce jednotlivé funkcionality, ale skôr sa snažím písať o tom, prečo je dôležité venovať niektorým veciam, predovšetkým nastaveniam súkromia, zvýšenú pozornosť. Pre lepšie pochopenie som sa snažil nájsť dostatok príkladov, čo sa môže stať, ako vám vaše online alter ego prerastie cez hlavu.

Aký bol váš cieľ, keď ste knihu pripravovali?

Chcel som zmapovať počiatky fenoménu sociálnych sieti na Slovensku. Dnes už mladí neveria, že existoval svet bez internetu, Googlu či emailov. A pritom Československo sa k informačnej superdiaľnici pripojilo len v roku 1991. Keď si spomeniem na svoje novinárske začiatky s písacím strojom, pevnou linkou, o ktorú som sa delil s dvomi kolegami, ďalekopisom či faxom, mám pocit, že to ani nie je pravda. Ktovie, čo príde o desať, dvadsať rokov. Iste sa na mojom texte budeme baviť rovnako, ako nám dnes prídu krásne naivné knihy o internete z polovice deväťdesiatych rokov. Za rovnako dôležité som ale považoval písať aj o ľahkovážnosti niektorých užívateľov sociálnych sieti, či o tom, ako sa mení náš svet. Nastupujúca iGenerácia už nepozná a nerozumie našej schizofrénii, oni nerozlišujú online a offline životy. Skutočný a ten internetový svet je pre nich jedným, spoločným. A tomu nerozumieme zas my, ktorí máme viac ako 25 rokov.

Aké máte na ňu ohlasy?

Na záver knihy som zverejnil adresu mojich profilov na Facebooku aj Twitteri, práve aby som cez ne dostal spätnú väzbu. Pár ohlasov mi už prišlo, dúfam, že ich bude ešte viac. Som od detstva „ukecaný“ tvor, rád budem diskutovať na istej úrovni s kýmkoľvek nielen o tejto knihe.

Facebook už niektorí ľudia neberú len ako sociálnu sieť, kde si môžu popísať s kamarátmi, ale využíva sa aj pri práci. Nie je výnimkou, keď napríklad novinári majú za priateľov členov vlády či hovorcov. Je to podľa vás v poriadku? (Napríklad odkazy hovorcu premiérky Rada Baťa na Faceboku, alebo citované výroky ministra práce Mihála, ktoré tiež napísal na svoju stenu)

Aj toto je jedna z tém, ktorej sa v knihe venujem. Medzi slovenskými novinármi, ktorých som oslovil pri jej tvorbe, sa názory rôznia. Ja beriem Facebook i ako pracovný nástroj, mám na ňom „priateľov“, s ktorými som sa nikdy nevidel, ale sú pre mňa v niečom zaujímaví. Napríklad rôzni aktivisti či politici. Naše virtuálne kamarátenie má za dôsledok, že viem viac o ich aktivitách, názoroch a môžu ma niečim obohatiť, prípadne zorientovať aj pri žurnalistickej práci. Ak si niekto myslí, že facebookové priateľstvo znamená to, čo skutočné, nepochopil zmysel sociálnych sieti. Sociálne siete sú o kontaktoch, zdieľaní a získavaní informácií. Toho, s kým idem večer na pivo alebo do kina, si vyberám omnoho dôslednejšie.

Je ešte Facebook súkromný priestor, alebo by sa mal brať ako verejný?

Závisí od konkrétnej situácie. Politik, ktorý si pridal 4999 priateľov a to bez akejkoľvek selekcie, nemá právo svoj profil považovať za súkromný a čertiť sa, keď z neho niekto niečo odcituje. Ale to sú politici. Bežný človek by mal mať právo sa súkromie aj na sociálnej sieti. Ak si ho chce zachovať, musí byť obozretný a obetovať trochu času nielen nastaveniu súkromia ale aj zamysleniu, koho a do akej miery na svoj profil pustí.

Ste zástupca šéfredaktora, tolerujete to u vašich redaktorov?

Sociálne siete sú požehnaním pre novinára, ale skazou pre noviny. Vďaka Facebooku sa neraz novinár dostane viac pod kožu ľudí, o ktorých píše, ale tiež je pre neho dobrým zdrojom informácií a aktualít. Mnohé médiá aktívne využívajú svojich priaznivcov a diskusie na sieti. V krízových chvíľach, počas živelných pohrôm či pri extrémnych udalostiach, akou bolo napríklad besnenie Ľubomíra Harmana v Devínskej Novej Vsi, dokonca sociálne siete suplovali tradičné médiá a novinári sa s nimi naučili rýchlo nielen vychádzať ale ich aj efektívne využívať. Na druhej strane sa Facebook, Twitter či blogy stávajú pre mnoho ľudí nosičmi informácií na úkor novín, rozhlasu či televízie. Aj preto my novinári stále nevieme, v akej podobe naše médiá v budúcnosti prežijú a či vôbec. Snažíme sa nájsť čo najlepší spôsob koexistencie s novými technológiami, internetom a sociálnymi médiami.

Facebook zasiahol aj do volieb, a to nie len parlamentných. Ako by podľa vás dopadli voľby, keby nebol u nás nebol tak rozšírený?

S Facebookom pred týmito voľbami nevedeli poriadne robiť ani slovenskí politici ani voliči. Vďaka tomu sa im podarilo skamarátiť sa viac, ako kedykoľvek predtým a zrejme aj ako kedykoľvek v budúcnosti. Voliči uverili, že politici na Facebooku sú iní, ako tí, ktorých doteraz vídali raz za štyri roky v predvolebnej kampani. Mali pocit, že s nimi chcú komunikovať a sú zvedaví na ich názory. Politici zas nadobudli dojem, že občania im slepo fandia a podporujú ich. Po voľbách prišlo vytriezvenie. Voliči začali byť k voleným zástupcom viac kritickí a politici sa o svojich virtuálnych priateľov začali akosi menej zaujímať. Samozrejme česť výnimkám. Čo sa volieb týka, vývoj na Slovensku pripomína iné západné krajiny. Na internete sú aktívnejší pravicoví politici, pretože tí tu skôr nájdu svoj elektorát. Cez Facebook sa zas pravdepodobne podarilo aktívnejšie osloviť a mobilizovať práve generáciu prvovoličov, ktorá neverí tradičným médiám tak ako jej rodičia.

Je podľa vás správne, aby sa na účel politickej kampane využívali sociálne siete?

Už je neskoro moralizovať, politikov z nich nevyženiete ani párom volov. Udomácnili sa na nich skôr ako ktokoľvek iný. Sociálne siete však nie sú niečo odtrhnuté od života, sú len odrazom toho, čo v skutočnosti prežívame. Nájdete tam blbcov, no i slušných a inteligentných ľudí. Na Facebooku je mnoho nenávisti, vrátane tej, ktorú poháňa rasizmu a xenofóbia. Cyberhate-u, ako ju voláme, je viac než by sme možno čakali, aj to je jeden zo záverov mojej knihy. Je tam ale aj veľa lásky a dobrých projektov, samozrejme nielen charitatívnych. Mimochodom jednou z aplikácií, ktoré chválim, je aj Moja knižnica, ktorú inicioval práve Martinus. Už som vďaka nej získal pár tipov na dobré knihy od svojich priateľov.

Slovenský sen

Ste spoluautorom knihy Slovenský sen. Ako vznikla myšlienka napísať knihu o novodobých milionároch?

S touto myšlienkou prišli vo vydavateľstve Forza Music, presnejšie ich knižná manažérka Dagmar Kinčeková. Čítala seriál článkov o boháčoch, ktorí sme pred dvomi rokmi uverejňovali v Plus 7 dní. Keďže medzičasom začala celosvetová finančná a hospodárska kríza, zmenili sa aktivity hlavných protagonistov, bolo potrebné pôvodné články aktualizovať a dať im novú, knižnú podobu. Autorka pôvodných textov Monika Ščevovichová bola v tom čase po ťažkej autonehode a po dohode s vydavateľstvom ma požiadali, či by som sa na to nepodujal. Mnohé informácie už neplatili, iné pasáže bolo potrebné pridať či nanovo prepísať. Dorábali sme aj záverečnú kapitolu o finančných skupinách.

Odkiaľ ste čerpali informácie?

Bolo to rôzne. Monika pri tvorbe pôvodných článkov s mnohými multimilionármi hovorila osobne, prípadne diskutovala s ľuďmi v ich okolí. Niektoré informácie pochádzajú od ľudí z finančného sektora, z priemyslu a podobne. Iné zas boli verejne dostupné. V prípade spomínanej dvadsiatky ľudí ide zvyčajne o tých, ktorí hýbu slovenskou ekonomikou i politikou. Ak človek pôsobí ako novinár, nemôže na nich skôr či neskôr nenaraziť, rovnako ako na informácie o nich.

Títo ľudia nie sú veľmi radi, keď sa o nich píše. Nemáte obavu, nenaznačil vám niekto, že to nie je dobrá téma?

Vieme, že nadšení práve neboli. Ale asi sa rozhodli ďalej nevíriť prach.

Ako podľa vás dnes vznikajú na Slovensku milionári?

Dnes už našťastie poznáme aj mnoho príkladov šikovných podnikateľov, ktorí sa sami vypracovali a prerazili doma i vo svete, napríklad v oblasti informačných technológií. Stále tu je ale aj partia „sponzorov“, ktorí si kamarátstvom s politikmi, korupčnými a klientelistickými praktikami zabezpečujú príliv peňazí z verejných zdrojov.

Dá sa to aj poctivo? Alebo musí za tými ľuďmi vždy stáť nejaká politická sila?

Ak niečo robíte poctivo, zvyčajne to ide ťažšie. Ale dá sa to. Novodobé dejiny Slovenska sú na druhej strane plné zbohatlíkov, ktorí rýchlo prišli k majetku a nedokázali ho nielen zveľadiť, ale ani len udržať.

Roland Kyška – je zástupcom šéfredaktora v týždenníku Plus 7 dní. Nedávno mu vyšli dve knihy, ktoré mapujú slovenskú spoločnosť. Jedna – Všetci sme nahí na Facebooku je o sociálnej sieti Facebook, ktorá sa stala fenoménom aj u nás. Už sa však nevyužíva len na komunikáciu medzi ľuďmi, ale aj na prezentovanie politických strán, pred parlamentnými voľbami to bola najmä strana Sloboda a solidarita. Druhú knihu – Slovenský sen napísal spolu s redaktorkou Monikou Ščevovichovou a je o slovenských milionároch.

Zaujímavé linky:

John Virapen: Acylpyrín vás môže zabiť skôr, ako sa dostanete k dverám lekárne

Waris Dirieová: Ach, mamička, ako ti to mohli urobiť?

Pavel Hirax Baričák: Nepíšem literatúru a už vôbec nie hodnotnú!

Richard Müller: Umenie má ľudí nútiť k zamysleniu

Gustáv Murín: Stretnutie s Černákom bolo pôsobivé

Juraj Červenák: Dávne príbehy a boje junákov od Hrona zahanbia aj vojnu s Mordorom