Katarína Džunková: Nároky na mladú slovenskú literatúru sú veľmi nízke

Má 23 rokov a už vydala vlastnú zbierku básní. To sa v tak mladom veku mnohým autorom nepodarí. Kritici a porotcovia literárnych súťaží ju označujú za jeden z najvýraznejších básnických talentov. Básne začala písať už keď mala šesť rokov. Vyhrala viacero literárnych súťaží. Napriek tomu sa svojej mladosti bojí. Je podľa nej plná neúcty k životu. Katarína Džunková a jej básnická zbierka Palica brata a palica slnka.

Vyšla ti nedávno prvá básnická zbierka. Ako si sa dostala k poézii?

Asi ako pri všetkých naozajstných hodnotách v ľudskom živote, aj pri poézii platí, že sa človeku zjaví sama. Ako pozvanie – a je už na vás, či ho prijmete alebo nie.

Aj mňa si takto poézia pozvala ešte v útlom detstve, keď som začala písať básne ešte ani sama netušiac, čo to vlastne báseň je. Prvú báseň som napísala asi šesťročná. Ale čím som staršia, tým je pozvanie intenzívnejšie a otázka básne bolestnejšia. Básnik je ten, kto má v sebe navrátiť ľudstvo k pôvodnej pamäti. Priviesť ho naspäť k všetkému, čo robí človeka dôstojným: údivu, čistote, kráse a dobru… Vlastne osobne chápem báseň ako výpoveď: „Tu som, Pane a touto básňou svedčím o zázraku sveta.“

Ale vzápätí sa mi chce pýtať samej seba – som ja niečoho takého schopná? Hodná? Nestratím túto schopnosť komunikácie s transcendentným? A tak mi ako pri všetkom, keď dôsledne pozorujete svoje vnútro, vychádza, že milosť básne nepochádza z ľudskej vôle.

Máš 23 rokov. Vyhrala si viacero literárnych cien, vyšiel ti debut, mnohí ťa označujú za veľký talent.  Ako sa s tým žije?

Ak smiem, trochu by som túto otázku pozmenila na niečo, čo mi leží na srdci. Je mi smutno, že u nás sa venuje pomerne veľká pozornosť debutantom. Nároky na mladú slovenskú literatúru sú veľmi nízke, všeličo sa dá zastrieť pod slovom „moderné“ či „vlastný názor a štýl“. Oproti tomu tu však máme celkom iný jav. V roku 2010 vyšlo po prvýkrát súborné dielo výnimočného básnika a filozofa z Košíc, mons. J. Tótha. Tento mimoriadny a prehliadaný autor „debutoval“ de facto ako osemdesiat päť ročný. Rovnako vyšlo dielo P. Straussa, ktoré si nečíta takmer nikto. A máloktorý Čech pozná ich geniálneho básnika Jana Zahradníčka… Všetci uvedení autori položili za svoje knihy život… Tak teda aké zásluhy mladej literatúry? Kvôli čomu toľko pozornosti? Čo je to za výsadu byť mladým autorom?

Pravdupovediac, ja sa tohto obdobia mladosti bojím. Mladosť ešte nikdy nič neobetovala. Veci sa v nej dejú nezaslúžene a zdajú sa byť nekonečné. Mladosť je plná neúcty k životu.

Má pre teba niektoré z ocenenie výnimočnú hodnotu?

Najviac si vážim, že som prostredníctvom literárnych súťaží stretla úžasných ľudí, ktorí sa literatúre venujú. Táto láska je skúšaná tým, že za svoju činnosť nedostávajú naspäť takmer nič. A zo všetkého najviac si vážim, že som mohla spoznať veľkého básnika a človeka Teodora Križku.

Čo je tvoja múza? Z čoho  čerpáš inšpiráciu?

Z lásky, z prírody, z náboženstva, z ľudských dejín… Ale vlastne z túžby očistiť sa, znovu sa narodiť a stať sa v básni lepším človekom.

Do akej miery sa dá v tvojej poézii nájsť tvoj život? Sú to autobiografické verše?

Slovo text pochádza z latinského slova tex? (texere, texu?, textum), ktoré znamenalo tkať, pliesť, viť… Tak sú aj texty súknom utkaným z nití našich myšlienok. Prejaví sa v nich všetko: už len tým, ako ukladáte na papier slová, dávate obraz o sebe. Básne teda musia byť obrazom ich autora. Prenáša sa do nich všetko: emócia, energia, autorov dych… Ale zároveň sú také zázračné, že po napísaní žijú vlastným životom, ba sú dokonca podobne ako modlitby schopné vdýchnuť život druhým. Akoby bola báseň transfúziou krvi, ktorú ako liek dostane ten, kto je na ňu pripravený a kto ju číta srdcom.

Ako sa podarilo takej mladej poetke vydať knihu? Bola to ťažká cesta?

Bola – kvôli mojej tvrdohlavosti. Ja som sa publikácii sprvoti zdráhala. Čiastočne pre všakovaké vrtochy, čiastočne preto, že som necítila potrebu knižného debutu.

Ale opäť je to o pozvaní básne. Napokon bolo také silné, že sa mi báseň ukázala ako cesta na celý život. Knižka by však nikdy nevyšla bez Kysuckej knižnice v Čadci a bez dobrých ľudí, ktorí mi pomohli.

Nepíšeš len poéziu, prečo si vydala práve básne?

Viete, ale text sa nedelí podľa tvaru. Poézia je prítomná aj v próze, v hudbe, vo výtvarnom umení či fotografii. Píšem síce aj „prózu“, ale v podstate je to opäť poézia, ktorá si iba našla iný tvar, ako sa voda ukladá do jazier, morí, oblakov a riek. Báseň bola u mňa vždy prvá, a tak logicky prvá prišla na svet aj zbierka básní.

Nebojíš sa, že o ňu bude malý záujem, predsa len sa na Slovensku viac uplatní próza…

To je celkom vedľajšie. Poézia je kráľovnou, no predsa jej pristane byť menšinovou, aby nám mohla svietiť ako diamant. Ja sa toho malého záujmu nebojím. Svoje osloví svojich a kto má uši na počutie, bude počuť.

Rada cestuješ, ktoré je tvoje najobľúbenejšie miesto, ktoré si navštívila?

Obľúbené sú vlastne všetky, ale najviac sa mi páčilo na Ukrajine. To je čarovná zem, posvätená dobrotou ľudí a pravoslávím. Také boli kedysi vlastne všetky kraje – kde si človek uvedomoval svoje poslanie a poriadok života. Len škoda, že sa to s modernou dobou vytráca. My sme svedkami tejto premeny, taký úpadok nesmieme dopustiť!

Je miesto, vysnívaná krajina, kde si ešte nebola?

Snívam, že raz budem mať čas a pripravenú dušu na to, aby mohla prejsť celé Slovensko, údolia, po ktorých túžim a ktoré mám v sebe uložené ešte kdesi od detstva. Že budem môcť Slovensko objaviť a ospievať, ako to robili všetci básnici a ako to nikdy neprestalo byť ich úlohou. Zo študijných dôvodov by som chcela navštíviť Indiu, Arménsko a Irán.

Tvoja zbierka sa vola Palica brata a palica slnka, prečo?

Palica brata (blížny) a palica slnka (príroda, krása) sú dva základné kamene, o ktoré sa má človek opierať. Sú to vlastne naše barly, ktoré nám pomáhajú v živote nespadnúť a zorientovať sa.

Zároveň sú naši bratia (tí, čo už zomreli, súčasní a aj tí, čo prídu po nás) a okolitý svet  mementom, že všetko stvorené je dobré a že to má zmysel. Aby sa človek nestratil vo víre vlastných vášní, myšlienok a beznádeje. To som písala aj ako výzvu sama sebe.

No tou najväčšou oporou; palicou, ktorá je osou človeka, je Duch.

Mnohí autori píšu pod vplyvom starších spisovateľov. Máš aj ty nejaký literárny vzor?

V mravnosti sú mi najväčšími vzormi Teodor Križka, Jan Zahradníček či Karol Strmeň. Títo básnici sú mi zároveň vzormi v usilovnosti. Zahradníček si v denníkoch ešte pár týždňov pred smrťou píše poznámky, čo všetko musí napísať a preložiť, ďakuje za svoj osud, i za to, že bol väznený. Karol Strmeň, aj napriek tomu, že zanechal úžasné dielo, o ktoré v dobe jeho vzniku mali záujem len nemnohí, prekladá v emigrácii v USA výbery z celej svetovej poézie. Teodor Križka vydáva na vlastných pleciach časopis Kultúra a hoci toho napísal za celý život nepreberne dosť, neprestajne tvorí a pomáha druhým ľuďom.

Akú literatúru obľubuješ vo voľnom čase? Čo  rada čítaš?

Teraz mám pred sebou zimné prázdniny a skúškové obdobie. Vypožičala som si na ne P. Florenského, F. Mauriaca a L. N. Tolstého.

Katarína Džunková – sa narodila v roku 1987. V tomto orku vydala zbierku básní Palica brata a palica slnka. Dnes študuje dve vysoké školy – jazykovedu a sanskrit. Okrem básní píše aj prózu, niektoré zo svojich prác uverejňuje aj na blogu na sme.sk. Vyhrala viacero literárnych súťaží. Medzi nimi Jurinovej jeseň či Štúrovo pero.

Zaujímavé linky:

Olivia Olivieri: Cicuška sa nájde aj v tej najmenšej dedinke

Roland Kyška: Stále tu je partia „sponzorov“, ktorí si kamarátstvom s politikmi zabezpečili peniaze

John Virapen: Acylpyrín vás môže zabiť skôr, ako sa dostanete k dverám lekárne

Waris Dirieová: Ach, mamička, ako ti to mohli urobiť?

Pavel Hirax Baričák: Nepíšem literatúru a už vôbec nie hodnotnú!

Richard Müller: Umenie má ľudí nútiť k zamysleniu

Gustáv Murín: Stretnutie s Černákom bolo pôsobivé

Juraj Červenák: Dávne príbehy a boje junákov od Hrona zahanbia aj vojnu s Mordorom