Monika Macháčková: Začala som písať, lebo som bola zvedavá, či to dokážem

Svojou prvotinou sa umiestnila v rebríčku najpredávanejších kníh. Čitateľov si získala príbehom Maríny, ktorú sklame prvá láska a ona ostane slobodnou matkou. Táto skúsenosť v nej zakorení nesmierny strach, ktorý sa naplno prejaví, keď jej dcéra začína s rovnako bezhlavou prvou láskou. Monika Macháčková a jej Stará som už bola.

Vo februári vám vyšla kniha Stará som už bola . Dnes je druhá najpredávanejšia kniha v knihkupectve Martinus.sk. Aký je to pocit?

Neuveriteľný! Ani v tom najbláznivejšom sne  som to nečakala… Ale musím sa priznať, že sa z toho pochopiteľne veľmi teším.

Čakali ste, že príbeh ľudí tak chytí?

To sa nedá očakávať. Môžete si plánovať, čo len chcete, ale ak to nezaujme ľudí, kdeže sú vaše plány! Tešili ma reakcie prvých čitateľov, na ktorých som si rukopis „testovala“, ale v kútiku duše som mala obavy, ako môj príbeh prijmú čitateľky, či sa im bude páčiť.

Mnohí autori majú s vydaním prvotiny problém, lebo musia presvedčiť vydavateľa o kvalitách svojej knihy. Aké to bolo u vás? Bolo to komplikované?

Nie som ten typ, ktorý sa vráti oknom, keď ho dverami vyhodia. Najskôr som rukopis poslala do jedného veľkého vydavateľstva. Neozvali sa. Evite stačilo povedať, že mám rukopis, či si ho nechce prečítať. Ona chcela  a zapáčil sa jej. Spolupráca s ňou je skvelá.

Na koľko je Vaša kniha autobiografická?

🙂 Takmer vôbec! Z môjho života sa do knihy dostali len odrobinky – nejaké repliky postáv, kde tu nejaký názor… S hlavnou hrdinkou mám spoločné len to, že roky puberty som aj ja prežívala v osemdesiatych rokoch a študovala som na strednej knihovníckej škole. Tam podobnosť končí…

Ako vznikol nápad napísať knihu?

Myslím si, že mnohí novinári majú v sebe túžbu napísať aj knihu. V minulosti som spolupracovala na jednej národopisnej monografii  o slovenskej obci na juhu Maďarska, pretože ma k nej pútajú rodinné väzby. Bola to krásna práca, ale faktografická. Príbeh som začala písať preto, lebo som len zvedavá, či to dokážem. Vymyslieť príbeh, zápletku, vypointovať ho, napísať živé dialógy… Tak som to skúsila.

Ako dlho ste ju písali?

Keď som začala, vôbec som nemala cieľ, že ju musím vydať. Len som sa zabávala. Do jej písania som sa pustila počas dovolenky, keď som si zranila nohu a musela som sedieť. Dva týždne som písala niekoľko hodín denne. Po dovolenke však prišiel všedný kolotoč a ja som na rozpísaný príbeh nemala čas. K tomu, aby som sa k nemu vrátila, ma vyprovokoval syn. Mal vtedy trinásť rokov a aj on začal písať – a rovno historický román z obdobia druhej svetovej vojny. Pracoval na ňom seriózne, študoval historickú literatúru a mňa hecoval, že bude hotový skôr ako ja. Napísal vyše sto strán a teraz jeho dielko spí a čaká na dokončenie. Škoda, lebo myslím si, že je to zaujímavé čítanie. Ale aby som sa vrátila – ak by som zrátala čas, ktorý som strávila pri písaní, boli by to asi tak tri mesiace. Plus mínus.

Keď ste sa rozhodovala o téme, čo vás najviac ovplyvnilo?

Keď som začala písať tento príbeh, mala som štyridsať. Zdalo sa mi čudné a poburujúce, že všeobecne v národe panuje názor, že štyridsiatnička je už stará žena, ktorá má všetko za sebou. Veď to vôbec nie je pravda! Dnešné ženy v tomto veku majú plány, túžby, dokonca privádzajú na svet deti!  Chcela som to nahlas povedať!

Čo robíte, ak nepíšete?

Som redaktorka v časopise ŽIVOT – takže píšem.  Som matka šestnásťročného syna – takže vychovávam, varím, upratujem, periem a žehlím, som manželka – takže sa starám o manžela. Samozrejme mám veľa priateľov, s ktorými rada trávim voľný čas, rada chodím na našu chalupu, čítam, počúvam dobrú hudbu, chodím do divadla a občas ešte pôsobím aj ako lektorka umeleckého prednesu a porotkyňa na súťažiach.

Odkedy ste mali blízko k písaniu?

Odjakživa. Recitovanie, divadlo a písanie, to bol môj spôsob sebavyjadrenia.

Čo vás na vašej práci napĺňa?

Ak ste mysleli na novinárčinu, tak baví ma, že to nie je jednotvárna práca. Je kreatívna, stretávam sa s rôznymi ľuďmi, dozvedám sa od nich všeličo zaujímavé… Toto som ja, nedokážem si sama seba predstaviť niekde v kancelárii rátať výplaty, alebo predávať zemiaky v obchode. Keď píšem, mám pocit naplnenia.

Ste viac redaktorka alebo spisovateľka?

Ja sa vôbec necítim ako spisovateľka! Veď mi len pred pár dňami vyšiel prvý príbeh… Novinárčinu robím každý deň, od rána do noci…

V profile máte uvedené, že ste knihomoľ. Po akých autoroch a knihách najčastejšie siahnete?

Kmihomoľstvo ma baví a čítam všeličo. Napríklad Mitanu, Dušeka, Johanidesa, Slobodu, Irenu Obermanovú, Vievegha, všetko o Cimrmanovi… Zbožňujem Karola D. Horvátha, Roalda Dahla, Wiliama Saroyana, Daniila Charmsa. Milujem magický realizmus a Márquezove zimomriavkové príbehy, ale aj drsné Bukowského poviedky. Čítam aj poéziu – vždy ma rovnako dostane Ferlinghetti a jeho beatnickí spolupútnici, ale aj môj veľmi dobrý priateľ Jožko Urban, Daniel Hevier, T.S. Eliot, Cvetajevová, Diana DiPrima… a ešte mnohí a mnohí ďalší. Teraz mám práve rozčítaný román od P. Hiraxa Baričáka Nauč ma zomierať a motivačnú knihu od Valerija Silneľnikova Návod na život.

Pripravujete ďalšiu knihu? Alebo aspoň do nej do budúcna uvažujete?

Reakcie na knihu Stará som už bola ma povzbudili a druhý príbeh som  už začala písať… Dúfam, že do jesene ho dokončím.

O čom bude?

Ako sa druhý príbeh vyvinie, v tejto chvíli ešte presne neviem.  Žije svojím vlastným životom, nemám ho vopred do detailov premyslený, ale určite v ňom bude láska. Tentoraz v mimomanželskom vzťahu. A naozaj ešte neviem, či tí dvaja spolu zostanú. Alebo nie 🙂

Kedy by mohla byť druhá kniha hotová?

Nemám na písanie toľko času, koľko by som chcela, súkromný termín mám  do konca augusta a verím, že sa mi ho podarí dodržať.

PS: Knihu Moniky Macháčkovej Stará som už bola máme v ponuke aj ako elektronickú knihu! 🙂

Monika Macháčková – je redaktorkou týždenníka Život. Tento rok jej vyšla jej prvotina Stará som už bola.Kniha je aj napriek neznámej autorke v top ten kníhkupectva. Macháčková je absolventkou strednej knihovníckej školy, pracovala v Československej tlačovej kancelárii a diaľkovo študovala žurnalistiku. Neskôr pôsobila ako metodička pre amatérske divadlo a umelecký prednes v Mestskom dome kultúry a osvety v Bratislave, potom v Národnom osvetovom centre. Počas existencie Rozhlasového kultúrneho centra pri SRo v Bratislave bola jeho dramaturgičkou. Niekoľko rokov učila na základnej umeleckej škole a bola šéfredaktorkou regionálneho mesačníka.

Zaujímavé linky:

Vydavateľ Brenkus: Súčasná próza je akoby postmoderná, dezorientovaná

Katarína Džunková: Nároky na mladú slovenskú literatúru sú veľmi nízke

Peter Karpinský: Čerpám z dieťaťa v sebe

Olivia Olivieri: Cicuška sa nájde aj v tej najmenšej dedinke