Gustáv Murín: Stretnutie s Černákom bolo pôsobivé

Gustáv Murín vydáva tretiu knihu, ktorá sa zaoberá slovenskou mafiou, aj napriek tomu, že hovorí, že táto téma mu nie je nijako zvlášť blízka. A predsa mu priniesli „mafiánske knihy“ najväčšiu popularitu a najviac predaných výtlačkov. Tentoraz ide o príbeh bossa podsvetia – Mikuláša Černáka. Stretnutie s vrahom a mafiánom označuje ako pôsobivé. Černák je vraj vtipný, bystrý a sčítaný človek.

Napísali ste mnoho kníh, a aj napriek tomu ste čitateľom najviac známy vďaka knihám o mafii. Ako si to vysvetľujete?

Toto je aj doba nostalgie. Preto sa zrejme uchytila aj kniha Mafia v Bratislave. Za uplynulú dekádu prosperity hlavného mesta sa jeho obyvatelia začali zaujímať o jeho históriu. Preto tak uspela Marenčinova retro-edícia o Bratislave. A mafiánsky príbeh je zaujímavý aj ako bezpečný návrat do nebezpečnej doby. Ten strach, ktorí ľudia prežívali v 90. rokoch, sa mení na šteklivú atrakciu s dobrým koncom pre väčšinu z nás. A to je veľmi silný moment. Ten kontrast pokojného stavu, v ktorom som a nepokojného obsahu, ktorý čítam. Niekde na tomto rozmedzí vzniká čitateľské napätie a záujem.

Vaša kniha o Mikulášovi Černákovi práve vychádza. Prečo ste si vybrali práve jeho?

Bolo to logické. Knihu Mafia v Bratislave som napísal ako jednu z mnohých tém, ktoré som spracoval, alebo ešte len chystám spracovať. Bol to pokus. Netušili sme, že o to bude taký veľký záujem. Ja som bol v tej dobe autorom vydavateľstva Ikar a bol som tam spokojný. Nebol dôvod ísť inam. Lenže mne faktografia o podsvetí nepripadala pre ženské publikum atraktívna. A keďže sme netušili, ako Mafia v Bratislave zaberie, vydal som ju u Alberta Marenčina, lebo on vydáva knihy o Bratislave. Myslel som si, že to tam zapadne. Chcel som osloviť aspoň tento okruh ľudí. To, čo potom nastalo, bolo naozaj nečakané. Bol to taký boom, taká obrovská vlna záujmu, že si to vzápätí vypýtalo ďalšiu knihu. Mimobratislavčania sa totiž dožadovali niečoho o Slovensku. A keď píšete o Slovensku, nemôžete minúť Mikuláša Černáka. No a pri príprave kapitoly o ňom som si uvedomil, že sa mi text neúmerne rozrastá. Keby som ju vydal takú, na koľko som mal podklady, tvorila by asi tretinu knihy Mafia na Slovensku, čo by bolo nevyvážené. Tak som to nechal na samostatnú knihu. Lebo okrem toho, že som mal dostatok materiálov, aj ten príbeh je sám o sebe fascinujúci.

V čom vás fascinuje?

Černák je zbierka neskutočných paradoxov a neuveriteľných scén a javov v podsvetí. Kvôli Černákovi máme najlepšiu kriminalistickú expertízu DNA. Bolo totiž potrebné tie vyhrabané mŕtvoly identifikovať a nik iný to v strednej Európe nebol schopný urobiť. Vďaka nemu je náš právny systém neustále skúšaný, lebo sa u neho vystriedala asi desiatka právnikov, a niektorí z nich sú naozaj dobrí. Takže naše súdnictvo je pod stálou kontrolou aparátu, ktorý Černák financuje zrejme zo svojej predošlej činnosti. Sú tu aj neuveriteľné situácie, napríklad konfrontácia priamo s predsedom vtedajšej vlády. Dramaturgicky je to neskutočné, keď si vezmeme, že na jednom lyžiarskom svahu sa stretnú dvaja šéfovia Slovenska. Jeden je šéfom Slovenska denného a druhý nočného. A navyše, premiér v tom silovom pretláčaní cez prokuratúru neuspel.

Aj cesta Černáka na vrchol slovenského podsvetia bola svojská.

Áno, ovládol ho za jediný rok. V priebehu roku 1997 ovládol Banskú Bystricu a podľa prokuratúry urobil niekoľko vrážd, ktoré súviseli s jeho expanziou ďalej. Zároveň sa zrejme rozhodol, že zlikviduje svoju konkurenciu – teda najväčších regionálnych bossov, ako bol Holub, ktorý skončil krátko po spektakulárnej streľbe v hoteli Danube. Je to neskutočná scéna. Černák v nej sám seba vystavil do palebnej línie, len aby mal alibi. Všetkých veľkých bossov od západu na východ a od severu na juh Slovenska buď dal zlikvidovať, alebo vymenil. A on sám sa v roku 1997 stal najväčším bossom. Oslávil to svojimi 31. narodeninami s ohňostrojom. Prešlo pár dní a ocitol sa za mrežami. A spoza nich, až na krátke obdobie, nevyšiel. Tento príbeh neuveriteľného vzostupu a pádu, strmo hore a rovnako strmo dole – už to je fascinujúce. Ale aj jeho osud ako väzňa je neuveriteľný. Z tých 13 rokov za mrežami je totiž až desať rokov na samotke. To je nevídané. Bežne sa dáva samotka väzňom ako najťažší trest. Nemôže však trvať viac ako niekoľko dní. Aj jeho najsilnejší komplici to po troch mesiacoch samotky vzdali. Volali, žiadali, aby sa vyšetrovatelia s nimi prišli aspoň porozprávať, aby neboli sami. Jeden z väzňov na tej istej chodbe, ako je Černák, vraj, aby sa mal s kým porozprávať, hovorí na seba dvomi hlasmi a tie sa hádajú! A on toto vydržal desať rokov v neuveriteľnej fyzickej aj psychickej kondícii.

Stretli ste sa s ním?

Áno, navštívil som ho v Ilave vo väzení a hodinu sme spolu cez sklo návštevnej kabínky hovorili.

Aké to bolo?

Prekvapujúco bezprostredné, v živote som sa tak otvorene nebavil na tak tragickú tému s niekým, kto o tom vie zjavne najviac. Počas celého rozhovoru sme stáli. Na jeho strane bola totiž stolička zamurovaná a on sa tam nezmestil. Na mojej bola tak nízko, že by zo mňa bolo vidno jedine nos. Takže sme si hneď porozumeli.

A aký je?

Je bystrý a hovoril otvorene, lebo hneď na začiatku som povedal, že som neprišiel z neho ťahať žiadne senzačné odhalenia, či tajomstvá. Zdá sa, že väzenie ho kultivovalo. Je sčítaný, hlavne v právnych veciach sa vyzná. Jeho zmysel pre humor, ktorý sa prejavil aj v procese a aj pri niektorých  jeho vraždách, ktoré podľa svedkov glosoval rôznymi poznámkami, ho zjavne neopúšťa. Bolo to pozoruhodné stretnutie.

Dá sa povedať, že je to príjemný človek?

To, že sa s niekým hodinku porozprávate ešte neznamená, že to musí odhaliť všetko, čo v ňom je. Psychológia týchto ľudí je trochu iná. Za normálnych podmienok sú to normálni ľudia. Černák je k tomu nadpriemerne inteligentný, má IQ 126. Pri týchto ľuďoch je iný problém. Keď je pohoda, tak sú v pohode. Keď však dôjde k stresovej situácii a sú pod tlakom rýchleho rozhodnutia, vtedy im to môže v hlave nečakane prepnúť na násilný variant. Na druhej strane Černákovi sa pripisujú hlavne vraždy pripravované dlhodobo, chladnokrvne a okázalo na obdiv okolia.

Takže na pivo by ste s ním nešli?

Nešiel, lebo on, pokiaľ viem, alkohol nepije. Aj na svojej poslednej veľkolepej oslave bossa Slovenska pil len minerálku. Takže piva by sme si moc neužili. A po druhé sú to dva rôzne svety. Je iné, keď sa rozprávame o jeho kauzách, lebo rozhovor s ním je základom druhej, skôr dokumentárnej knihy s jednoduchým názvom „Mikuláš Černák“. Okrem toho nemáme nič spoločné. Ja som nikdy nechcel a ani nechcem byť „mafiánsky spisovateľ“, mám celkom iné plány a ciele.

Ako reagoval na to, že o ňom píšete knihu?

Dozvedel sa o nej z internetovej stránky vydavateľstva a zaujímal sa o to, čo v nej bude. Na túto otázku bola jednoduchá odpoveď, keďže tam je všetko, čo o sebe už počul a čítal. Plus môj pohľad na tento nezvyčajný prípad. Hovoril som mu, že keďže ide o jeho mediálny obraz, tak nie je šanca, aby z toho vyšiel dobre. Neviem o žiadnom  médiu, ktoré by o ňom pozitívne písalo, okrem Markízy, kde ho chválili, že chová tigre. Ale rozhovor ma inšpiroval. S vydavateľom sme sa zhodli, že o mesiac neskôr vyjde ďalšia kniha, kde bude zhrnutý jeho život v dátach. To robí autor menom Dávid Kičin. Ja tam robím unikátnu mozaiku rozhovorov s ním a všetkými, čo s ním mali profesne dočinenia. So sudcom, ktorý ho odsúdil, advokátom, ktorý ho obhajuje, prokurátormi, znalcami, vyšetrovateľmi, riaditeľom väznice až po novinárov, čo robili jeho prípad.

Snažil sa Černák korigovať niečo, čo o ňom vyšlo?

Nemôžeme sa v tomto spolu zhodnúť. Neviem si predstaviť, ako by mohol opraviť niečo, čo už o ňom bolo napísané. A môj princíp písania na túto tému je založený na mediálnom obraze daného prípadu. Aj keď sa niektoré veci postupne menia, napríklad výpoveďami svedkov, nedá sa to brať stopercentne. Stačí, ak sa pozrieme na vraždu Filipa. Dodnes sa žiadny zo svedkov netrafil do posudku súdneho znalca o tom, ako tá vražda prebehla. Dokonca ani Černák sa do toho netrafil, respektíve možno zámerne ukazoval zlý strelecký postoj. Prečo by som sa mal snažiť rozsúdiť, kto má pravdu? Súd o tom rozhoduje už druhý rok a má na to k dispozícií trinásťtisíc strán dokumentov a výpovedí! Nie je možné čitateľovi predostrieť ani desatinu toho, lebo by sa v tej zmäti celkom stratil. Takže ja sa môžem pokúsiť len približne zrekonštruovať, ako sa asi čo dialo s tým rizikom, že autori predo mnou sa mýlili, alebo šli po falošnej stope.  Pri knihe, ako je moja, ktorá vychádza zásadne z medializovaných informácií, je to obecne aj čitateľmi akceptované riziko omylu v detailoch. Novinári napríklad zvyknú popliesť mená. Takže ja ako spisovateľ ponúkam hlavne ten obecný obraz zápasu zločinu a trestu na jednotlivých príkladoch. Použil som metódu, na akú som zvyknutý z vedy, a ktorou som napísal aj predošlé moje knihy literatúry faktu – dôkladný rešerš verejne známych zdrojov, ktoré si môže overiť aj sám čitateľ. Ukazujem tak tendencie v boji mafie a štátu v 90. rokoch. Vyjasnenie detailov musíme naozaj nechať na investigatívnych novinárov, či profesionálnych historikov, ktorí na dôkladné štúdium konkrétneho prípadu budú mať čas aj prostriedky. Sám si to rád prečítam.

Píšete o mafii. Nemáte strach?

Z čoho?

Z toho, že sa niektorým mafiánom alebo bývalým mafiánom nebude páčiť, čo ste napísali?

Nepísal som tie knihy, preto, aby som vyťahoval nejaké utajené odhalenia a nezaujímajú ma dokonca ani nejaké konkrétne postavy, nemám k nim žiadny vzťah. Preto som ani nereagoval na ponuky, že mi ktosi pošepká akési mafiánske tajomstvá. Nezaujímajú ma, nie som investigatívny novinár. Len som ako vedec a spisovateľ priniesol tejto spoločnosti ako prvý správu, že táto násilná skratka ku šťastiu nevedie a kto sa ňou dá, väčšinou zle skončí. To bol tiež zásadný podnet, prečo som o tom písal. Prinášam mediálny obraz krvavých 90. rokov, ktoré sme všetci ťažko prežívali. A nerozumiem, ako sa môže niekto sťažovať na svoj obraz v zrkadle. Ohlasy na moje knihy prišli cez internet aj od tých, čo mali v tej dobe niečo spoločné s podsvetím a dokázali s tým skončiť. Písali mi veľmi slušne a povzbudivo. Oceňovali, že o tom takto píšem.

Existujú totiž tri stratégie písania o mafii. Jednu si zvolil autor knihy „Gomorra“ Saviano – dostal sa k nim najbližšie, vytiahol tajomstvá talianskeho podsvetia a zverejnil ich. To pochopiteľne vyvolalo alergickú reakciu. Druhú metódu použil investigatívny novinár Jaroslav Kmenta v Čechách. Vyšetrovatelia mu vyniesli tajné spisy, ktoré nemohli využiť, lebo politická moc bránila tomu, aby sa vyriešil prípad Mrázek. Kmenta ich zverejnil a pochopiteľne, že sú politici naštvaní. A tretia je moja. Jasne som si zvolil, že píšem vlastne už historickú legendu. Píšem príbeh Horehronského Jánošíka, ako ho nazývali miestni, ale maximálne triezvo. Nemám možnosť sa zavrieť do archívov na rok, dva či tri a skúmať všetky detaily a hľadať takzvanú historickú pravdu. Lebo ani tí účastníci si to nepamätajú, alebo nechcú pamätať.

Ako dlho ste získavali informácie do svojich kníh?

Knihy o mafii som čítal od 70. rokov, ešte ako tínedžer. Fascinoval ma ten pokus o vytvorenie alternatívneho štátu vnútri toho oficiálneho dokonca za spoluúčasti skorumpovaných štátnych úradníkov. Netušil som, že niečo také sa môže stať aj u nás. Keď prišiel rok 1989, všetci sme boli šokovaní. V roku 1995 som bol v Amerike ako spisovateľ a zo všadiaľ z médií sa na vás valili najdrastickejšie kriminálne činy. Boli ste tým konfrontovaný dnes a denne. Keď ste pod takým mediálnym tlakom, tak sa bojíte vyjsť aj na ulicu. Potom si spomeniete, že ste v Iowa City, kde sa nič nedeje a najväčšia kriminalita je, že niekto vyhodí  prskavkou do vzduchu poštovú schránku u susedov. Ten tlak mediálneho masírovania ľudí na tému kriminality prišiel aj sem.

Prečo sa to podľa vás mohlo stať?

Štát bol v rozklade. Polícia bola v rozklade, rovnako ako tajná informačná služba, súdy, prokuratúra. Do toho politici, ktorí prišli z ulice. Proste najväčší zúfalci. Vrátane Václava Havla, ktorý vypustil desaťtisíce väzňov. Len tak. Lebo si asi zaumienil, že dostane Nobelovu cenu za to, že je najväčší mierotvorca či osloboditeľ väzňov. To bol ďalší nečakaný šok pre celú spoločnosť a spôsobil šialenú vlnu kriminality. Za týmto Václavom Havlom prišli neskôr rodičia dieťaťa, ktoré brutálne znásilnil a zavraždil v nemocnici na lôžku vrah, ktorý bol prepustený na jeho amnestiu, so žiadosťou o trest smrti pre vinníka. On im na to povedal, že je humanista. Toto všetko sa dialo v 90. rokoch. Vedel som, že je to historická epocha. Tak som si začal odkladať všetky zmienky o mafiánskych činoch. Netušil som, čo z toho bude, ale vedel som, že nie je jednoduché to napísať. Lebo mafiánske prostredie je tak prepletené a náročky zahmlievané, že je tam nesmierne veľa nejasností. K tomu ešte prispel aj veľmi rýchly vývoj našej mafie. To, čo trvalo talianskej mafii stáročia, americkej desaťročia, tak slovenská tou premenou prešla za niekoľko rokov.

A dnes u nás existuje mafia?

Jasné, že áno. Ale výrazne sa transformovala. Tá agresívna časť mafie sa už vyvraždila. Ostali len tí, čo boli na okraji alebo im to lepšie myslelo, a preto to neriešili súbojmi. História potvrdila krvou, že konfrontácia je najhorším variantom akéhokoľvek sporu. To vedia živé organizmy, najmä tie vyššie, už desaťtisíce rokov. Preto si zvierací súperi hrozia, ale len výnimočne sa zabíjajú. Mafia prešla zmenami a presadzujú sa ľudia, ktorí k peniazom prídu ďaleko ľahšie s pomocou politických strán a takzvaného lobbingu.

Pripravujete po Černákovi ešte nejaký mafiánsky príbeh?

Priznám sa, že ja k tomu veľký vzťah nemám. Vždy ma to bavilo len ako jedna z tém. Už ako chalan v 70. a 80. rokoch som o mafii čítal. Fascinovalo ma to aj z toho hľadiska, že mafia je alternatíva štátu. Tento zvláštny stav, kedy sa pár chlapíkov vezme a rozhodne sa, že nahradia štát, je nesmierne dramatický. Bol som zaskočený, keď po roku 1989 sa to, čo som poznal z kníh o talianskej a americkej mafii, začalo ukazovať aj u nás. Ale že by ma to držalo a túžil som byť „mafiánskym spisovateľom“, tak to je úplná somarina. Doteraz som napísal viac kníh na z môjho pohľadu zaujímavejšie témy. Tri z toho sú o mafii, a tým aj končím. Mám iné spisovateľské ciele…

Gustáv Murín – autor troch kníh o slovenskej mafii a mnohých ďalších o erotike, manželskom šťastí či dlhovekosti. Už počas štúdia na vysokej škole začal publikovať svoje texty, a o najmä o životnom prostredí. Rok 1989 bol pre neho prelomovým nielen politicky ale aj literárne. V tomto roku totiž vydal svoju prvú knihu Případ pohřbeného hřbitova. Kniha bola ekologicky zameraná. Nasledovala zbierka sci-fi poviedok Návraty zo svetla či Leto praje milencom, kde rozpracováva sexuálne problémy mladých. Najviac slávy však získal svojimi tromi knihami o mafii, kde mapuje chaotické 90. roky a éru Mikuláša Černáka. Jeho knihy boli preložené do viacerých jazykov a zúčastnil sa na viacerých medzinárodných seminároch.